Znakom inteligencie nie je večný zadumanec so zvrašteným čelom, ktorý nájde symboliku ešte aj v tom, že list čo spadol na chodník, je napol žltý a napol zelený (občas má takéto stavy každý, ale tento druh ľudí nimi žije)...
Chytá má triaška z ľudí čo sa hanbia zatancovať si na Backstreet Boys, keď na to majú chuť a keď už, musia sa pritom tváriť, že je to strašná recesia. Zbožňujem, keď sa nechajú pritlačiť okolnosťami hrajúcimi na ich najskrytejšie citové struny a vidím, ako nevedia, kam s konopi. Raz darmo, nie sú zvyknutí na také vysoké a autentické emociálne dávky.
Obdivujem tých, ktorí si dokážu nájsť aj na tých skutočne menej „IQ-obdarených“ niečo, čo si vážia a dokážu to tým druhým dať aj pocítiť (nielen to povinne spomenúť v spoločenskom komentári). Bojím sa podivínov, čo rozprávajú ódy na Sartra a nevedia si rožok maslom natrieť.
Je mi ľúto knihomoľov schovaných v ulite, čo robia inteligenčné plecia úmerné počtom prečítanej literatúry. Skoro sa až rozplačem nad ich bezmocnosťou, keď ich (nebodaj) živočíšne city donútia otvoriť oči a naraz ich musíte začať chodiť medzi ľuďmi.
Inteligentný a šikovný človek si včas uvedomí, že treba skočiť na kataster, keď chceme niečo vybaviť a nie polemizovať či ísť či nie bojovať proti tomu byrokratickému drakovi. Podľa mňa je inteligentný a rozumný človek ten, ktorý dokáže využiť to, čo mu bolo nadelené a tešíť sa z toho.
Mám chuť k nim prist a skríknuť: „Bu-bu-bu!“
