Prišlo to na mňa náhle, bez varovania. Uvedomila som si, že ma nič závažné netlačí. Že jediné, na čo môžem nadávať, sú akurát tak dopravné zápchy a dáždnik, ktorý som si nechala doma... Že mám milión dôvodov na to, aby som sa celý deň usmievala. A že mám jeden taký, ktorý mám rada až tak, že keď pri mne nie je, imaginárne si ho predstavujem...
Stalo sa to po tom, čo som osamelo prefrčala po Appolle. Keď som zastala na križovatke, upútalo ma vo vedľajšom aute čosi, čo som nevidela ani nepamätám. Šofér sa skláňal k tvári toho, čo sedel vedľa neho, pobavene sa usmieval a nežne mu svojím nosom mu prechádzal po nose. Dlho mi netrvalo, kým som si uvedomila, že tam vedľa seba sedia dvaja holohlaví chlapi. A ešte menej, kým som si uvedomila, že ma ten pohľad teší. Áno, takto sa užíva láska. No a čo? Kto na nich môže?
