Keďže som dávno nesedela na biku, už po pätnástich minútach môj dych pripomínal piskot “mončičáka”. Miestami mi prišlo naozaj zle a poviem vám – regulérne ma to vystrašilo. Hrudník ma pálil… akoby mi na priedušky prikladali chrenové zábaly. No nedala som nič znať ( aj keď bordó v tvári už čo-to napovie… ).
Ale potom sme zabočili do lesíka a chytila som druhý dych. Mala som síce trošku problém udržať svojimi papečkami korman (pôvodne som chcela napísať volant – ja športový barbar!), ale vždy som to nejako utriasla tak, aby som neskončila v nejakej roklinke. Dali sme si pauzu a pritom pozorovali zapadajúce červené slnko, čo sa predieralo pomedzi stromy a obdivovali čarovné lesné tône…Bola som tak vysmädnutá, až sa mi po napití zakrútila hlava. No, ako to povedať… Bolo to úžasné !Úplne som zabudla, aký je to pocit, svišťať si dolu kopcom tak rýchlo, až vás to takmer nadnáša a v duchu sa modliť, aby ste to na tej prašnej zákrute ubrzdili. Drobný hmyz vám vlietava všade kde sa dá, vietor vám sviští poza uši a vytvára v kútikoch očí tenučké potôčiky sĺz…A vzduch okolo vás dookola prekvapuje svojimi studenými a teplými vlnami…
Ale úplne najviac sa mi páčilo večerné zaspávanie. Všetky ťaživé myšlienky mi vyfučali z hlavy a telom sa rozlial fantastický (a už takmer zabudnutý) pocit fyzickej únavy. Je to úplne iné ako taká tá každodenná únava z množstva práce a problémov… Včera som do postele padla vyčerpaná tak, že mi na ťaživé myšlienky v hlave jednoducho nezostali sily ani miesto. Akurát ráno som sa asi polhodinu pohybovala v miernom podrepe…
P.S. A ozaj, dala som rovno 24km.
