Viem to robiť, chcem to robiť, vidím, že nejaká firma ma potrebuje, tak sa prihlásim a idem na pohovor. Tam chcem firme ukázať: pozrite, som na túto pozíciu vhodný, som zodpovedný, spoľahlivý, dokážem vám to počas skúšobnej doby, viem, že nechcete nekompetentného flákača, prosím, zoberte ma, prosím, zaplaťte ma, neoľutujete. Takto jednoducho by to mohlo fungovať. Ale nefunguje.
Vstupujú do toho hry a doťahovanie o plat. Záujem firmy nie je len nájsť dobrého, kvalitného a ideálne poslušného zamestnanca, chce zároveň nájsť človeka, od ktorého veľa dostane, ale málo mu za to dá. A to je naozaj niečo, ak firma nestráda a tie peniaze má, niečo veľmi neférové, neslušné a doslova primitívne. Sme na to už tak zvyknutí, že nám to príde ako výdobytok a prirodzená súčasť kapitalizmu, ktorú by sme mali oslavovať a vlastne sa tešiť z toho, keď sa nám podarí nenechať s nami vypiecť.
No v skutočnosti, je to zneužívanie priamočiarej povahy ľudí, ktorí sú dušou rodení zamestnanci. To sú ľudia, ktorí niečomu rozumejú, chcú to robiť, chcú to robiť dobre a chcú mať plat, z ktorého sú potom schopní s rodinou aj dobre žiť. Avšak okrem svojich zručností a kompetencií vo vlastnom obore sa musia naučiť nenechať sa obabrať o to, čo im patrí.
A práve obabrávať uchádzačov sa doteraz firmám veľmi dobre darilo vďaka tomu, že zamlčiavali ponúkanú mzdu a žiadali tento údaj od uchádzača. Je to zaujímavý fenomén: firma vie veľmi dobre popísať pracovnú pozíciu, požiadavky na zamestnanca, opísať svoj predmet podnikania, ale zverejniť ponúkanú mzdu bolo doteraz nad jej schopnosti.
Jedna bývalá personalistka z Bratislavy povedala toto: „Pre personálku som robila 2 roky. Klient chcel zamestnanca získať vždy za čo najnižšie ohodnotenie zo mzdového rozsahu, ktorý si sám zadal. Základným pravidlom bolo nikdy nepovedať ponúkanú mzdu vopred, vždy žiadať predstavu zamestnanca. Ak chcel viac, mali sme ho skúsiť ukecať na toľko, koľko bol budget a nabaláchať ho na ostatné benefity a postupný rast platu. Ak chcel menej, super, máme lacnejšieho človeka. A keď toto robíte dlhšie, jednoducho to máš v sebe. Ak uchádzač zavolal a opýtal sa na mzdu, alebo sa na ňu opýtal na začiatku pohovoru, bol odpísaný. Logika bola, že keď niekoho zaujímajú predovšetkým peniaze, nebude to dobrý kandidát.“
Uchádzač je voči firme obvykle v nevýhodnom postavení. Kým uchádzač prácu takmer vždy nevyhnutne potrebuje, lebo bezprostredne musí financovať svoj život, stravu, bývanie, dopravu, ošatenie, zdravie, firma má čas. Firma si môže dovoliť uchádzača zdržovať, neprijať. Firmy na pohovoroch nebývajú nervózne, to uchádzačom sa trasie hlas. A trasie sa im o to viac, o čo dlhšie nevedia získať prácu a sú bez prostriedkov. A teraz príde tá otázka: „Aká je vaša predstava o mzde?“
A je to tu. Dilema: Ak poviem, koľko naozaj chcem, možno to firme bude pripadať priveľa, možno sú tu iní porovnateľní uchádzači, ktorí si vypýtali menej, možno zbytočne prestrelím. Teraz hlavne potrebujem to miesto získať, radšej poviem menej.
Toto je bežná logika vystresovaného uchádzača, ktorý potrebuje prácu. Uchádzač si vypýta sumu a firma mlčí. „Ozveme sa vám.“ A uchádzač čaká. Príde mail: prijali sme Vás! Je to dôvod na radosť, ale znamená to, že si uchádzač vypýtal tak akurát? Alebo si vypýtal málo a keby si vypýtal viac, prijali by ho tak či tak? To sa možno nikdy nedozvie.
Nebudeme si nič nahovárať. Zatajovanie ponúkanej mzdy nemalo žiaden iný dôvod, iba dotlačiť uchádzača vypýtať si čo najmenej. Lebo taká je slovenská mentalita: „Hlavne, že je robota.“ A keď si niekto sebavedome pýtal viac, buď vás v tom lepšom prípade uzemnili, že rúbete vysoko, alebo vám nepovedali nič a iba vás neprijali. A vy ste sa ani nedozvedeli, že to bolo z dôvodu, že ste rúbali vysoko.
To sa od 1. mája zmení, lebo nášmu občianskemu združeniu Pracujúca chudoba sa podarilo presadiť do slovenskej legislatívy to, čo dávno funguje v Rakúsku: povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch.
Zmena prichádza v perfektnom čase: v čase nedostatku pracovnej sily. Analýza spoločnosti Deloitte v Rakúsku ukázala, že ak je na trhu nedostatok uchádzačov, tak nízke mzdy v inzerátoch pôsobia na uchádzačov odstrašujúco a firmám nechodia životopisy. Je teda pravdepodobné, že toto opatrenie bude tlačiť firmy, aby si ponuku svojich miezd dobre rozmysleli a nezverejňovali podradné sumy.
Zákon nestanovuje povinnosť zverejniť presnú mzdu, firma môže zverejniť aj rozpätie, ale to najnižšie číslo v inzeráte už firma nesmie pri podpise zmluvy podliezť. Ak teda firma zverejní, že ponúka na pracovnú pozíciu mzdu 700 eur, znamená to, že si ako uchádzač môžete vyjednať viac, ale pod túto sumu už firma nesmie ísť. A vy vďaka tejto informácii už viete, že si nemusíte pýtať 650, viete, že ak si vypýtate 750, tak ste nijak zásadne neprestrelili. Už netápete v hmle, už to pre vás na pohovore nie je telepatická hra s názvom „hádaj, za akú sumu som ťa ochotný zamestnať“.
Vďaka odrazovému mostíku prestane byť reálny rozhovor o mzde so zamestnávateľom tabu. Už viete začať vetou: „Zverejnili ste v inzeráte sumu...“ A viete pokračovať vetou: “Ale ja vzhľadom na svoje schopnosti a skúsenosti si myslím, že...“
Toto všetko môže na niekoho pôsobiť ako banalita, no pre národ, kde iba 4 percentá zamestnancov sú schopní vyjednať si vyššiu mzdu, je to veľká pomôcka.
Zákon ale spôsobí viac. Skutočne odhalí biedu slovenských platov a rozdúcha horúcu diskusiu o tom, čo sa od zamestnancov chce a koľko za to dostávajú. Možno sa ukáže, že tá istá firma ponúka zamestnancom iné mzdy za tú istú prácu v Bratislave, inú v Martine, inú v Košiciach, inú v Bardejove. To je v skutočnosti protizákonné, prehlbuje a konzervuje to regionálne rozdiely, no deje sa to. A to bežne.
Možno sa konečne ukážu kartelové dohody o mzdách medzi firmami v jednotlivých mestách. To sa deje tiež. Napriek oficiálnej hre na konkurenciu sú veľké firmy vo viacerých slovenských mestách v skutočnosti dohodnuté na tom, aké mzdy budú ponúkať. Preto, keď ako uchádzač potom chodíte po pohovoroch od firmy k firme, prekvapivo zistíte, že vám všade ponúkajú rovnaké mzdy.
Zároveň očakávame rozruch medzi dlhoročnými zamestnancami firiem, ktorí uvidia, aké nástupné mzdy dostávajú noví uchádzači. Už len informácia o tom, že sa blíži 1. máj, odkedy sa majú zverejňovať platy, búra tabu medzi zamestnancami a naozaj sa o tejto téme začínajú medzi sebou na pracoviskách viac rozprávať.
Ak uvidia, že firma nových uchádzačov láka na vyššie mzdy ako majú dlhoroční zamestnanci sami, spôsobí to medzi nimi rozruch. Budú o mzdách medzi sebou nielen viac hovoriť, budú sa stimulovať, rozoberať to doma, so známymi, budú sa hecovať k tomu, aby nabrali tú odvahu, zaklopali šéfovi na tú kanceláriu a žiadali viac.
Je to jednoduché opatrenie, ktoré nič nestojí ani uchádzačov ani zamestnávateľov. Naopak, obom šetrí čas i peniaze. Do firiem budú prichádzať životopisy iba od ľudí, ktorí sú s ponúkanou mzdou uzrozumení a uchádzači si nebudú brať dovolenky v existujúcich zamestnaniach, aby cestovali do vzdialených miest na trojkolové pohovory, kde sa napokon dozvedia, že firma im nedá viac ako 600 eur v hrubom.
Trh si nemôže želať lepšie opatrenie. Trh funguje dobre iba vtedy, ak oba jeho účastníci majú dostatok informácií. Ak má informácie iba jedna strana, tak ako to bolo doteraz, môže s druhou stranou, ktorá tieto informácie nemá, jednoduchšie manipulovať.
Všetci napäto čakajú na 1. máj a sú zvedaví, čo opatrenie spôsobí. Firmy sú zvedavé na ponuky konkurencie, uchádzači na ponuky všetkých firiem, zamestnanci na ponuky najmä svojej firmy.
Ukazuje sa, že odtabuizovanie platov všetci potrebujeme ako soľ a tento nový druh informovanosti vnesie do spoločnosti nový vietor.
Uvidíme.
--
Podporte tento článok hlasovaním na vybrali.sme a staňte sa fanúšikom našej stránky, kde sa snažíme budovať povedomie o nutnosti zvyšovania miezd na Slovensku:
