Keď si sadla do taxíku na ulici Tržiště, zamávala spoza tmavého okna a ja som sa jej uklonil. Bolo to veľké Ďakujem. Vrátil som sa do izby a nedokázal som to celé spracovávať. Poznal som ju naživo menej ako 24hodín, ale mne to prišlo akoby som na ňu čakal celý život. Konečne. Nevedel som na ňu prestať myslieť a ani si už utierať slzy. Len sa gúľali. Gúľali. Smerom dole.
Dáša je Kvetina, ktorá sa vie s kvetinami rozprávať a vie do nich odtlačiť celú svoju krásu aby vyzdvihla krásu ich. Dáša je aj učiteľka detí, pre mňa však hlavne učiteľka lásky. Dáša je Láska.
Keď vyšla spoza rohu vo svetlom vysokom saku, vedel som jediné, že ju chcem iba silno objať. Stretnutia na živo po tom, čo si v písaní odovdzdáte vzájomne dušu, sú vždy špeciálne a plné spracovávania doposiaľ odovzdaného, avšak okamihom stretnutia pohľadov premenené na živé príbehy, už však naše.
Išli sme sa rozmraziť naladiť a zladiť. Vonku bolo teplo. Išlo nám to. Mali sme všetok čas. Dali sme si to a trochu aj tamto. Dali sme si výbornú kávu a išli jej kúpiť niečo, aby jej bolo ešte lepšie. V pozadí dookola znela hudba plná oceánu na svojej journey, ktorá nás doteraz prepájala.
Dáša je veľmi hĺbavá, plná poznania a krásnych ešte úplne nanaplnených snov túžob. Preto chcem stáť po jej boku a unášať sa našim nekončiacim spoznávaním. A prispievať k prepájaniam. Našim spoločným.
Dáša ma krásne ponožky so srdiečkami, bežové. A kamienkové korálky. Plné odovzdávaných kúziel.
Vždy keď zavriem oči, vidím celé sprektrum jej obsahu. Keď sa Dáša smeje, smeje sa všetko, keď je Dáša tíško, ukladá, keď Dáša rozpráva, jej štetec príbehu tvorí nevymazateľné spomienky. Dáša má celé vnútro vyplnené krásou jemného dotyku, veľmi príjemného hlasu a príbehových očí.
Dáša ma čipkované spodné prádlo, na ktorého tvary sa nedá zabudnúť, lebo na nej rovnako sedí ako keď ho nemá. Jemnosť dotyku jej dlane prepájalo všetko čo sa dalo prepojiť teraz, predtým aj po tom. Nedalo sa od toho dotyku odpútať. A nedotyk vôbec nefungoval.
Pohľad, ktorý vytvárala, roztápal všetky pochybnosti. Pomáhal jej navrátiť sa do spánku plnších nocí, ktoré sa odovdzávaním vymieňaním a hlbaním skracovali.
Spolu sme vybrali odkiaľ sa budeme ráno pozerať z okna.
Je už druhý deň nášho rande, teda stretnutia a povedali sme si že druhé rande môže byť už uvoľnenejšie. Avšak zároveň nepreskakujúce.
Sedeli sme oblečení, vedľa seba na sivom koberci . A ja som neprestával veriť. Odovdal som sa.Koberec mal malé geometrické vzory. Dáša už nemala svetlé sako. Mala už len prúžky, ktoré sa jemne obtáčali okolo mňa a ja som sa do nich poriadne zamotával.
Dáša má jemné ruky a nádherné nechty. Mesto stíchlo.
Jej rúž však začal byť môj. Mal som jediné želanie, aby jej dotyk spôsobil, aby som bol do nej naveky. Niekto tam hore ma má asi rád, lebo želanie sa žačalo napĺňať. Naše dve pery už boli len jedny, lebo jedny a jedny nie su dvoje ale seberovné jedna a jedna vedľa seba. Prepajáli sme sa veľmi hravými dotykmi a šepkaniami, ktoré mali úplný zmysel a niekedy aj nie.
Počul som jej vnútorné srdce. Oslepol som žiarou jej radosti z očí sršiacou. Šalel som jej okuzlujúcim tichom.
Keď ma v noci niečo prebudilo, boli sme uz odľahčení a moja ruka po tom spočinula na nej. Bolo teplo, až sme už nepotrebovali byť prikrytí. A ostali sme odhalení v našich vnútrach až do konca.
Koľkokrát sa pozriem na akúkoľvek kvetinu, vidím v nej Dášu. A Dáša je všade okolo mňa, vedľa mňa, na mne a naplno vo mne.
Ďakujem Dáša, že si prišla. Do môjho života. A môžem s Tebou snívať a tie sny žiť.
