so slovami, hosť do domu stolička na miesto. pekné bolo, keď hosť poznamenal, že keď si dá čajík, musí isť na wecko. a tiež, že nie je oblečená na návštevu. možno myslela na takú návštevu. potom sa obe zavreli do maminej izby. ešte že sa nezamkli. ako si tak píšem svojej only one láske, pomaličky sa ku mne zozadu zakrádal pán čas, ktorý nás popoháňa aby sme nemeškali a nespôsobovali čakajúcim nepríjemnosti s prázdnym čakaním či až vyčkávaním spojené. obed s majom sa blížil. tak som sa vybral do kupky sa pripraviť, pazušky, vlasy, vôňa. a v tom počujem, že hosť odchádza.a ja v kúpelni. ale aj keď by sa to mohlo jemne javiť ako jemná eventualitka faux paux-sová, nebolo tomu tak. vyšiel som z kúpeľne. a dali sa s neznámou ženou, hosťom do vánkovej konverzácie ohľadom donesených džemov. zastavujúc sa pri zárubni našej izby, vánková konverzácia sa premenila na ľahkú, a pokračovala v tom ako som sa dostal ku kompótikom z drienovca ja. a tak zľahka z vánku prechádzajúc do jemnova, som sa pokúsil v krátkosti prepojiť oné zážitky od strihania stromčekov, po prvé kvietky na hruškovom strome, po oberanie, ukladanie a vďaka bohatej úrode aj k spracovaniu a pokladovému uchovaniu chuti zlata a medu našich hrušiek. a spomenul aj ako sme len nedávno zjedli poslednú zlatú fľaštičku nášho kompótu. a akéže to bolo prepojenie. stále stojac v medzizárubňovom priestore našej izby, a hosť - neznáma žena vo veku mojej mami, sa pomaly oblieka, do teplého kožúška. a hovorí akoby kladná postava z rozprávky : róbert môžem vás objať? a ja ostýchavo odpovedám : ani nie. nastala kratučká chvľka menších uvedomení pomaly sa meniacich na veľké. neznáma žena, hosť, sa nevzdala a opýtala sa : róbert, môžem Vám dať požehnanie? a ja odpovedám : ani neviem čo to je. Ale niečo magické ma k nej priťahovalo až som stál oproti jej hnedému kožúšku vo svojom sivom tričku, pod ktorým som mal modré tielko. chytila ma za obe ruky a uskutočnila požehnanie. dar požehnania. silné to bolo. okrem iného si pamätám jej opakované slová : ...keď je najťažšie, vtedy je najkrajšie.... a ako sa v podobných situáciach stáva, keď niekto vie hrať na vašej najhlbšími a najtajomnejšímí túžbami naplnenej gitare, boli zrazu moje oči vlhké. vlhké od sily. od sily daného okamihu. stojím v sivom tričku oblečenom na modrom tielku, v miernom rozpakove, moje ruky drží neznáma žena, hosť a pozeráme si do očí. a ja cítim. cítim silu, že ma niekto má rád. že mi doniesol niečo vzácne a krásne. hádajte čo sa deje, keď teraz píšem? a priťahovaný silou plnej kráľovskej lásky najhlbšej, som hosťa, neznámu ženu objal a držal sa jej hnedého kožúška zozadu pevne ako malé dieťa, ktoré má iba strach byť samé v tme. tá chvíľa bol onen pomyselný najkrajší darček daný a obdržaný. o tomto sa teraz dookola píše a rozpráva. toto bolo stretnutie s božou láskou. v pozadí sa mihla postava, otáčajúc sa a kráčajúc do svojho kráľovstva nepotrebného, miesto aby prišla medzi nás. pomaly uvoľňujúc svoje zovrietie, opúšťam priestor s mierne zahanbeným pocitom, čo sa mi to preboha s mojím precíteným uvoľnením stalo a zatváram dvere. sadám si na sedačku a nie veľmi vôbec rozumiem čo sa presne stalo. prečo mám stále vlhko na duši. dal som tomuto zážitku náskok celý deň ale moje prsty, ktoré by chceli byť klavírne , zaznamenali tento zážitok v spoluprácou s mojou najhlbšou gitarou v tejto chvíly rovnako intenzívne ak presne v tej danej chvíly včera. viete prečo sa také deje?
neznáma žena
ráno poslal majo sms, či nejdem na slobodný obed. potom som si navliekol spisovateľský sveter, oops hneď teraz utekám si ho dať opäť, lebo síce som si ho nachystal dnes ráno nachystal ale nedal na seba, a začal som si aspoň na chvíľku predstavovať, že som spisovateľ. a tak som písal svojej láaske, pár z duše viet. ráno mama spomínala, že čaká nejakú návštevu. raz som pomáhal jednej jej kamoške odniesť pneu do garaže, kde sa neľahko zatvárali dvere, a tú jedinú kamošku som si ako tak pamätal. veľmi sa mi páčilo, ako iná mamina kamarátka z inej spoločenskej skupiny, raz, keď niečo mojej mame doniesla, jej neskôr povedala , ako milo sa jej so mnou rozprávalo. stojím včera pri drese v kuchyni a dokončujem si čaj. spisovateľský, keď zrazu niekto prichádza. dvere do kuchyne boli uzavreté, aby moje spisovateľské pokusy niekto nepríjemný nebodaj nerušil. a zrazu som zacítil akoby akýsi tajomný malinký signál, že prichádza niekto vzácny. hneď som akoby vybehol a opýtal sa, či hosť si neprosí čaj. ponuka bola prijatá. pripravil som čajík, taký aký viem s cukrom a citrónom. doniesol na špeciálnom bielom tanierku. a doniesol som aj stoličku do maminej izby.
