Vždy som túžil poznať svojho otca. A jeho otca. A mám rád teplý štrikovano pletený sveter na gombiky, lebo ten vo mne vyvoláva pocit pohody, pocit kedy je všetko ako ma byť. Ideálne sivý, lebo je nenápadný. A nevzbudzuje farebné rozptýlenia.
Večer, dom kde býva môj otec. Horné poschodie, kde sme ešte neboli. Vedľa mňa moja pani manželka a okolo pobehoval náš malý pokladík, ktorý sa tam cítil veľmi uvoľnene oproti môjmu pocitu únavy, či krokov do neznámych. Moja pani manželka má takéto chvíle veľmi rada, lebo je to také rodinné bez ohľadu na pozadie.
Keď môj otec otvoril šuflík so všetkými rôznymi maličkosťami, ktoré sú pre každého malého chlapca ako poklad pre alibabu a jeho štyridsať tieňov, rozžiaril sa ešte viac. A začal svoje skúmanie.
Otec vybral album. Samozrejme na tiché nepočuteľne želanie mojej víly a v tom sa otvoril nádherný príbeh.
Môj otec mal na sebe sivý štrikovaný sveter, alebo bol možno aj pletený a možno aj trochu v dobrom popletený. Nebol oholený, to značilo akúsi jasnú neprípravu a spontánnosť celého nádherného príbehu.
A ja, sediac na kraji staršej váľandy, kde v strede môj otec a vedľa neho moja manželka. A prvým otvorením širokej a veľkej strany staršieho albumu sa začal nefalšovaný ponor do hľbky. Nádherné na tom bolo, že aj keď niekde v kútiku vnútra boli slzy plávajúce na loďke s večným nápisom prečo?, na otázku ktorú nevie nik presvedčivo odpovedať v danej chvíľke naladenia pýtajúceho sa, navonok všetko pôsobilo ako napríklad ten sivý sveter.
Prvá fotka ktorá mi udrel do očí, bola sivá farba vlasov vlnkavých môjho deda. A jeho milý výraz tváre.
Keď nežijete s otcom, máte akoby jednu výhodu ako syn, nemusíte sa denno denne vtesnávať do aj skrytých očakávaní či dokazovaní. A to vám dáva tvorčiu kreatívnu slobodu, avšak bez potrebných hraníc, ktoré napríklad pomáhajú šetriť zdroje energie nekončiacich pokusov na ochutnanie všetkého ovocia. Aj toho nepotrebného. Ktoré to však presne je ?
