Venezia, Venecia či Venice. Nájdete ich v severotalianskom regióne Benátsko (Veneto). Ich hlavnou dopravnou tepnou je Canal Grande. Rozprestierajú sa na viac ako 100 ostrovoch a spája ich asi 400 mostov. Naznámejšie a najvyhľadávanejšie je historické Námestie svätého Marka (Piazza San Marco), kde nájdete pokope množstvo historických a architektonických skvostov. A mrte turistov.
Divoká minulosť Benátok
Benátky majú mnoho prívlastkov – kráľovná Jadranského mora, mesto vody, mesto svetla. V stredoveku sa spájali i s pohromou zvanou čierna smrť – morom. Takisto i s jednou z križiackych výprav (IV.), keď práve Benátčania dobyli Konštantínopol a získali tak bohatú korisť, dodnes sa nachádzajúcu v Benátkach. A do tretice, narodil sa tu škandalózne známy Giacomo Casanova, ktorý neváhal zviesť mníšku či spať so svojou nemanželskou dcérou.
Turisti verzus holuby
Holubov ani zďaleka nebolo toľko, ako nás strašili pred odchodom. Povedala by som, že v Bratislave občas býva viac. No turistov rozhodne viac bolo. Ale žiadny problém. Stačilo nájsť odľahlejšie uličky, prípadne sa zviezť na niektorý z okolitých ostrovčekov a mohli ste mať aj úplný pokoj. Čo sa týka smradu, v samotnom centre Benátok sme takmer žiadny necítili, väčšinou len okolo malých prístavov, skladov s rybami alebo v odľahlejších častiach, ktoré neboli až také udržiavané.
A povedzme si na rovinu, na takýchto miestach to smrdí všade na svete rovnako.
Pamiatky – krásne, ale nie vždy otvorené
Centrom top pamiatok pre turistov je Námestie svätého Marka (Piazza San Marco). Máte tu o program postarané aj na niekoľko hodín.
Ako prvý sme navštívili Dóžov palác alebo Palazzo Ducale. Pamiatok v ňom bolo neuveriteľné množstvo, vnútri sme boli takmer dve hodiny. Umelecké zbierky obrazov, sôch, ale i dobové priestory. Táto goticko-renesančná stavba bola kedysi sídlom hlavy Benátskej republiky – dóžu. Nájdete tu diela umelcov ako Tiziani, Carpaccio, či Bellini. Za pozretie určite stojí i Bazilika sv. Marka so zvonicou. Zvonka bola očarujúca, aká bola zvnútra, nevedno. Pred nami totižto stáli v rade stovky turistov, ktorí neváhali čakať i hodiny. Tak sme šli ďalej.
Ďalej sme si pozreli Knižnicu Marciana či Hodinovú vežu. K veži sa zboku pripája stavba Starej prokuratúry s arkádami z 12. storočia a modernejšie Napoleonove krídlo, ktoré mapuje práve éru tohto “malého veľkého” vodcu. A zablúdiť sa dá aj do starých rozhľahlých priestorov väzenia. Je obrátené smerom ku kanálom. Kedysi to tu zrejme nebolo dvakrát lákavé, voňavé ani príjemné…
Vďaka zakúpenej trojdňovej permanentke (za necelých šesťdesiat eur) sme mali spolu s neobmedzenou dopravou vstupy asi do dvadsiatich pamiatok “free”. Avšak z kostolov sme skoro všetky zastihli zatvorené.
Väčšina z nich otvárala až podvečer, niektoré nevedno kedy a z jedného ma vyhodili, lebo som vraj bola nedostatočne oblečená. Ihneď som sa zamyslela nad sochami nahých anjelov a maľbami obnažených svätých na stropoch. Veď dobre, chápem, že zrejme nie som ani anjel, ani svätá.
Siesta, alebo keď nestihneš obed do jednej…
...si skončil. Potom už môžeš ísť akurát tak do obchodu na jogurt. Majú tam niečo podobné ako je u nás Coop Jednota. Dobrú chuť ku diétnemu obedu, kým Taliani odpočívajú a váľajú šunky, teda prosciutto. Vidíme sa na večeri. Otvárajú približne o sedemnástej hodine. Potom môžete pokojne “sprášiť” i celú pizzu. Ale myslite na to, že Italiano vás skasíruje aj za coperto, teda tie dva obrúsky a pár balení suchých tyčiniek na stole, po ktorých sa len tak “zapráši”, lebo hlad je hlad.
Ale pizzu tu majú fakt výbornú a všade inú. Nestíhate sa diviť, na koľko spôsobov ju vedia pripraviť.
No samozrejme, sú aj iné možnosti, len o nich nie každý vie. A nie vždy ich viete v danej lokalite nájsť. Taliani majú tri typy podnikov, ktoré sú otvorené v podstate nonstop. Prvým z nich je trattoria – zo všetkých spomínaných najformálnejšia. Nájdete tu víno a jednoduché jedlo. Ďalším je osteria - tá je zameraná a miestne špecialitky a samozrejme, vínko. No a cicchetteria – mala som pocit, že tu sa primárne popíja.
Či bolo ráno alebo večer, vínko sem, aperol tam, sem-tam chipsy alebo dáky iný snack a talianskej srandy kopec.
Po ostrove Lido na bicykli
Štyri dni sme bývali v hoteli na neďalekom ostrove Lido. Okrem pomerne čistej a rozľahlej pláže s teplučkou vodou mal tú výhodu, že ste si ho celý mohli prejsť na bicykli. A my sme tak urobili hneď na druhý deň. Tridsať kilometrov našliapaných z jednej strany na druhú a spať. Na polceste zastávka na pivo, ktoré tu majú oveľa drahšie ako víno. To je u nich ako voda. No víno by vás počas teplého dňa “odpálilo” a dobicyklovali by ste.
Ostrov bol samá rovina, tak nám tých tridsať kilometrov ani neprišlo takých náročných. Slnko svietilo, opálili sme sa aj bez toho, aby sme len tak nečinne vylihovali na pláži. Bicykle sa tu dajú požičať na každom rohu “za facku”. My sme ich mali priamo z hotela. Odporúčam využiť.
Máte “vietor vo vlasoch”, ostrov ako na dlani a cítite tú dovolenkovú slobodu.
Vodnou MHD-čkou po ostrovoch
V jedno poobedie sme sa rozhodli, že sa trochu viac povozíme. Trvalo nám to hádam aj tri hodiny. Z centra Benátok sme smerovali k ostrovom Lido, Pellestrina, Murano či Burano. Najkrajšie bolo sledovať západ slnka nad morom, unášaní len tak naslepo benátskym vaporettom. Presnú trasu, kam sa až chceme zaviezť, sme nemali, veď načo. V tom je to čaro.
Vaporrettá sú tunajšie vodné autobusy, ktoré sú určite cenovo dostupnejšie ako vodné taxíky alebo gondoly. Tie sú síce nádherné, vyzdobené a romantické, ale vaša peňaženka si pri cene 80-100 eur za približne polhodinovú jazdu pomyslí svoje. Vaporrettami sa dostanete všade a jazdia veľmi často. Vodnú dopravu berú domáci veľmi vážne.
Na určených úsekoch nájdete označenia kontroly rýchlosti, premávajú sa tu vodní “fízli” a na vodných autobusoch sa občas zjavia aj revízori.
Čo spravia s čiernymi pasažiermi, sme sa nedozvedeli. Našťastie. Lebo aj my sme v posledný deň cestovali “načierno”. Povedali sme si, že na pár hodín sa nám už lístky kupovať neoplatí. A potom sme sa len modlili, aby nás dakto nevytrepal cez palubu do kanála.
A to zďaleka nie sú všetky zážitky a dojmy z Benátok. Hoci sme tu strávili len štyri dni, stihli sme zažiť pestrú dovolenku. No určite sa sem ešte dakedy vrátime…
P.S.: Nám sa sem podarilo vycestovať so spoločnosťou Level len za pätnásť eur na osobu. No aj tak to bola kúpa “z druhej ruky”. Tí šťastnejší a rýchlejší sem šli za cent, dva, tri, štyri. Tak oči na stopky a hor sa plniť si svoje cestovateľské sny! Najbližšie pre zmenu africký Madagaskar…
