Lazová stovka: Ultra punkové bežecké dobrodružstvo po myjavských kopaniaciach

Z času na čas opustiť svoju komfortnú zónu a zistiť, že nemáte hranice, je také krásne... Spoznať viac seba i iných...

Lazová stovka: Ultra punkové bežecké dobrodružstvo po myjavských kopaniaciach
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Každý z nás má nejakú tú úchylku. A zisťujem, že komunita ľudí, ktorí sa z času na čas radi „zošľahajú“, a nemám tým na mysli alkohol, sa stále zväčšuje. Z času na čas opustiť svoju komfortnú zónu a zistiť, že nemáte hranice, je také krásne. Spoznať viac seba, ale i nových ľudí, čarovné miesta, zažiť niečo výnimočné... Aj o tom bola tohtoročná Lazovka.

Ešte tak dva týždne dozadu som si nebola na istom, či sa na toto naozaj dám. Ja, zväčša cestný bežec, pre ktorého je v lese tak akurát 20 až 30 kilometrov. No moja hlava zavelila, Monika potrebuješ si oddýchnuť od rýchlych tempáčov, nárokov na seba a výkonov posledných týždňov. Tak sa pôjdeš zničiť pre zmenu do lesa 😊 A posunúť si tie mentálne hranice, na chvíľu trochu viac splynúť s prírodou, byť tak jednoducho šťastná. S pocitom, že to, čo si naložíš na chrbát, dokážeš vliecť so sebou donekonečna. Nohy a najmä hlava ťa šťastne dovedú do cieľa. Nech už sa deje čokoľvek. S úsmevom na tvári... A tak som sa na to dala. Lazová stovka je typická tým, že každý rok má trochu inú trasu. Nie vždy presne takú dlhú ako píšu. Býva dlhšia, prípadne si ju blúdením upgradnete. Tento rok písali, že má 112 kilometrov a 3950 výškových. Tak teda, skúsime sa do toho približne trafiť 😊

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

Na papieri to vyzerá ľahšie :)
Na papieri to vyzerá ľahšie :) (zdroj: Monika Kusendová)

Na skauta pred trailom

V piatok večer 22. apríla som prišla na základňu. Ktorá bola v samom srdci myjavských kopaníc. V rekreačnom stredisku Prašník-Dúbrava. S ruksakom, ktorý mi pomôže prežiť tých 16 – 17 hodín na trati.

Rekreačné stredisko Prašník-Dúbrava večer pred štartom
Rekreačné stredisko Prašník-Dúbrava večer pred štartom (zdroj: Monika Kusendová)

So spacákom a karimatkou, s ktorými si moje telo vyskúša, aké je to kempovať pred trailom. Keďže som sa prihlásila na poslednú chvíľu, chatka sa mi neušla, len studená telocvičňa. Nevadí, bude sranda 😊 Predtým, ako sa vystriem v tomto mrazáku, ešte vybavím prezentáciu, pozriem sa, kde čo a ako funguje, šupnem si jedno pivo, trochu sa socializujem a potom hor sa skúsiť spať. Nakoniec z toho za bohatého orchestra chrápačov a echt vychladenej podlahy, pri ktorej si nadávam, aký som bola veľký optimista, že som si nevzala teplejšie veci a balím si nohy do obalu od spacáku, vyjdú tak 4 hodiny.

SkryťVypnúť reklamu

Noc v spacáku bola epická :)
Noc v spacáku bola epická :) (zdroj: Monika Kusendová)

 

Rozpačitý začiatok

Budíček, ktorý som dala aj bez reálneho budíčka, vychádza na pol 5. Chvíľu sa spamätávam z toho, aká som rozbitá, a to som sa ešte ani nerozbehla... Potom sa však na to ako vždy vyseriem, našupujem do seba nejaké vitamíny, trochu sa ponaťahujem, dám sa dokopy – krémiky, parfém, špirála, zapletaný vrkoč, čelenka – nech aspoň na začiatku dobre vyzerám i sa cítim, a hor sa na raňajky. Organizátori ich pre nás prichystali už od 3:30. Keďže tam prichádzam až okolo 5:10, sú už značne vyžraté. Nevadí. Nejaké pečivko, syr, párok, zelenina a čajík sa ešte nájdu. 5:20 rýchlo dojedám. 5:25 si final dolaďujem topánky, ruksak, hodinky. 5:30 si nahlasujem štart. Moja parťáčka však prichádza až o 10 minút. O 15 štartujeme. Nevadí, poučenie nabudúce. Nebyť príliš unáhlená, lebo potom paradoxne čas stratíš. S Karin vyrážame v ústrety mne neznámemu, jej už známemu z predchádzajúcich ročníkov. Karin nemá hodinky, ani len nakreslené na ruke, je čistá ultra pankáčka. Ja hodinky síce mám, ale že by sa mi tam dala nahrať trať, nemôžem povedať. Tak sa spolieham na Mapy.cz, organizátorove mapy, vysvetlivky a skúsenosti Karin. Vychádza nám to tak 40 kilometrov, potom už až tak nie 😊

SkryťVypnúť reklamu

 

S Karin - rýchlou a veselou trailovou parťáčkou
S Karin - rýchlou a veselou trailovou parťáčkou (zdroj: Monika Kusendová)

Cestami-necestami naprieč myjavskými kopanicami, po Slovensku i Čechách

Naše prvé bežecké kilometre vedú do Košarísk na vrch Bradlo. Počas nich sa s Karin zoznamujeme. Nikdy sme sa totižto nevideli. Len spoločný známy Maťo nás dal dokopy, že veď skúste sa zohrať.

S Maťom: tak tento bežec nás dal dokopy s Karin :)
S Maťom: tak tento bežec nás dal dokopy s Karin :) (zdroj: Monika Kusendová)

Načrieme do športových i osobných skúseností. Povieme si čo-to o nie vždy ružovom živote, ktorý obe radi chodíme vybehať. O tom, čo je to bežecká promiskuita. Niečo o uprataní v hlave a o tom, že všetko je snáď tak ako má byť. Zisťujem, že Karin je lepšia v kopcoch a ja ako „cestárka“ budem ťahať rovinky a menej prudké zbehy. Na chate pod Bradlom trošku doplníme palivo. Majú tu síce dobrôtky, no ešte sme veľa nespálili, ani nevytrávili. Ideme ďalej. Už sme traja. Ešte pred občerstvovačkou sme stiahli so sebou Kuka. Tiež sa s ním dá behať a kecať súčasne. Ďalej naše cesty vedú ku Branču.

SkryťVypnúť reklamu

Pod hradom Branč
Pod hradom Branč (zdroj: Monika Kusendová)

Tam nás čaká kvalitný stupák, kde po prvý raz pocítim nohy. No motivuje ma, že v dedine si už dám desiatu. 29. kilometrík prebiehame okolo hradu ako rakety, lebo veď na 30. jeme 😊 Všetci sa čudujú, no potom to pochopia. Už to ide. Kofola, jonťák, čokoládka, sušienky, koláčiky, banán, slané keksíky, gumené medvedíky... Poďte všetci spoločne do našich žalúdkov. Našťastie sa potom rozbiehame po rovine, respektíve z mierneho kopca. S Karin a Kukom to tak postupne vytrávime. Naša trať ďalej vedie ku Vrbovciam. Čaká nás celkom dosť asfaltu, no potom za odmenu križujeme lúku a už sa blížime ku nádherným miestnym kopaniciam Pri Marečkovcoch. Nohy nám tu síce neposkočili cez tie kopce, zato srdiečko áno 😊

Krásnymi cestami-necestami
Krásnymi cestami-necestami (zdroj: Monika Kusendová)

Ďalšiu občerstvovačku vo Vrbovciach využijeme nielen na naplnenie žalúdkov (tuná majú tuším ešte o niečo bohatší výber dobrôtok), ale i na prezlečenie, nech nás nič netlačí, nebolí, neoziabe. No a od tejto zastávky sa začali i naše blúdiace strasti. Nejako sme sa omylom s Karin rozbehli opačným smerom. Veď modrá ako modrá... Kuko ževraj nás počká... No asi sa nedočkal. Zhruba po 2 kilometroch, prenasledované iba psom a žiadnymi bežcami, majúc za sebou úplne zbytočné preliezanie a podliezanie ohrady pre kravy, to stáčame naspať tam, kde sme sa odrbkali. Pre veľký úspech si dávame občerstvovačku vo Vrbovciach ešte raz. Ale len zvonku 😊 A hor sa teraz dohnať straty. Vytuniť tempo smerom na rozhľadňu Žalostiná.

Rozhľadňa Žalostiná
Rozhľadňa Žalostiná (zdroj: Monika Kusendová)

Najprv ja roviny, potom Karin kopčiská. Sú tam aj také „zmrdníky“ ako ona hovorí dlhým tiahlym. Stretáme jedného celkom ukecaného trailistu, ktorý má za sebou aj 200 – 300-kilometrové ultra. Trochu nám spestrí trasu a hádam aj my jemu svojimi zážitkami 😊 Zo Žalostinej pomaly zbiehame „ku susedom“. Do obce Kuželov s veterným mlynom. Čarovné to končiny!

Veterný mlyn v Kuželove
Veterný mlyn v Kuželove (zdroj: Monika Kusendová)

A potom zase hore cez lúky a lesy do Javorníka nad Veličkou. A tu sme sa odrbkali druhýkrát. Možno sme v tej rýchlosti minuli značenie, možno sa len zakecali, ale v konečnom dôsledku sme sa zase museli vracať tak 2 kilometre 😊 😊 Občerstvovačku vo Filipovskom údolí sme tak mali o dobrých 8 kilometrov ďalej. Skoro sme sa jej psychicky nedožili. Viedla ku nej ešte celkom nekonečná asfaltka. Keď sme tam konečne dorazili, musela som dať najesť nielen sebe, ale aj svojím hodinkám. Sebe vývar, sladkosti, slanosti a hodinkám nejakú tú šťavu zo zásuvky. Ďalej je tiež čas na výmenu ponožiek. Zvyknem ich počas dlhých behov meniť tak dvakrát, nech nohy netrpia otlakmi. Tu som strávila trošku viac času, čiže som Karin stratila. Síce sme sa rozišli s tým, že sa dobehneme, ale už sa nestalo... Nevadí, niečo končí, niečo ďalšie zase začína. Musím si adoptovať iných spolubežcov. No cestou na najvyšší vrch trasy – Veľkú Javorinu s pamätníkom partizánskeho vedúceho Dibrova sú to len také chvíľkové stretnutia a pokecania. Táto pasáž je totižto celkom zabijak. Každý je rád, že je rád. Tak sa stane, že cestou prehodím reč tak s 20 ľuďmi, no s nikým nebežím viac než kilometer.

Pohľad z Veľkej Javoriny
Pohľad z Veľkej Javoriny (zdroj: Monika Kusendová)

Na zbeh z Javoriny sa teším. V týchto končinách som doma. Bývam neďaleko a na najbližšej občerstvovačke v Cetuni ma čakajú bežeckí parťáci a kamoši od nás z Moravského Lieskového, ktorí ma vytrénovali aj na takéto ultra mordy. Ten prudký zbeh po kombinácii asfalt-les síce celkom otestoval kolená, ale napodiv to dávajú a ja dobieham k miestnemu hostincu v dedine vysmiata ako lečo. Objímame sa s kamošmi. Vymieňame si dojmy, keďže i oni dnes absolvovali menší trail v dedine vedľa, hostíme sa a ten čas nám nejako rýchlo uteká.

Stretko s kamošmi spolubežcami v Cetuni
Stretko s kamošmi spolubežcami v Cetuni (zdroj: Monika Kusendová)

Tak ma popoženú, nech tých cca 33 kilometrov do cieľa ešte dám v čo najlepšom čase, a ja teda bežím. Zase posilnená všetkými tými dobrotami, čo pre nás organizátori nachystali. Tentokrát som si už dovolila aj omastený chlieb s oškvarkami a cibuľou, keďže mám pocit, že mi trávi i tkanivá. A už aj premýšľam nad tým, čo dobrého si dám v cieli...

Idem? Nejdem? Idem! :)
Idem? Nejdem? Idem! :) (zdroj: Monika Kusendová)

Sranda, že mi zatiaľ ani raz nezišlo na um, že by som Lazovku nemala dokončiť... Pomaly sa štveráme na ďalší kopec Roh. Tu je na vrchu ďalší pamätník. Venovaný obetiam Slovenského národného povstania. Vedú k nemu celkom výživné schody. Také fajn, pri ktorých vám je jeden krok málo a dva už priveľa 😊 Našťastie už mám od Cetuny parťákov. Dúfam, že nedomocem mená, ale tak sa mi marí, že to boli Peťo a Milan... Do Lubiny z vrchu už bežím zase chvíľu sama, užívam si chvíľky sama so sebou a s večerným lesom. Vbieham do Lubiny, kde sa stretávam s manželským párom bežcov, pokračujem cez Vaďovský vrch až do Višňového, kde sa už trať pomaly začína chýliť ku koncu. Stíham pohľad na Čachtický hrad za západu slnka a už tuším, že posledné dve desiatky kilometrov pôjdem s tmou opreteky...

 

S Čachtickým hradom... i kanálom :D
S Čachtickým hradom... i kanálom :D (zdroj: Monika Kusendová)

Zopár silných momentov z priebehu preteku

Pred predposlednou občerstvačkou vo Višňovom som zostala zhruba na 2 – 3 kilometre sama. Vedela som z predchádzajúcich skúseností, že toto by sa mi nemalo stať... Keďže sa blížil 100. kilometer, pre niekoho len 92., keďže ja som si 8 nadbehla, začal sa vo mne hromadiť taký divný mix emócií. Z dlhej chvíle by som sa aj rozrevala... Našťastie potom prišiel jeden kopec a následne nástraha v podobe odbočky, tak už som mala iné priority. Kúsok pred občerstvovačkou som už zase stretla viacerých ľudí, čiže sa mi vrátil aj úsmev a zabudla som na hovadiny 😊

Sme tak 15 – 20 kilometrov od cieľa a práve stúpame do kopca menom Plešivec. Nemá ani 500 metrov, ale je to pekná morda“. Ešte dobre, že je taká tma a nevidíme, hoci tušíme, kam sa musíme štverať. No vytvorili sme celkom pekného hadíka cca 10 bežcov v zložení fajn ukecaný Emil, Mirka s manželom a spol., ktorí pravidelne žartujú, občas zakopnú o korene stromov a zanadávajú, no hlavne sa ťahajú. Keď sa jeden rozbehne, je to ako vlna. Ostatným je trápne sa nepridať. Takto to spoločne veselo a na „plný kotlík“ dobojujeme až do cieľa. Neuveriteľné, čoho je schopné ľudské telo, keď sa dobre zladí s hlavou.

Sme tak 5 kilometrov pred cieľom a zrazu nám navigácia ukazuje, že to máme „strúhnuť“ cez polia, popri jazere a potom „naverímboha“ cez les až do cieľa. Niekto chcel, aby sme mali adrenalín a vychutnali si tie posledné kilometre. Dík. Aj sa stalo. Keď už vieme, že bezpečne trafíme, skúšame ešte päťkové-šestkové tempo a valíme, až nám ide nohy z pántov vytrhnúť 😊

Istý nemenovaný bežec sa rozhodol na poslednej občerstvovačke trochu viac opustiť. Jeden panák domáceho, dva, tri... Až z toho bola trištvrte hodina a 8 kilometrov do cieľa mu tak trvalo pekné 3 hodiny. Jeho parťáci, čo ho čakali, sa nestačili čudovať.

Niektorí to zase prehnali s magnéziom, vitamínmi a jedlom na občerstvovačkách, tak sa stalo, že ich črevá nezvládli centrifugu pri prudkých zbehoch dolu kopcom a našli sa zas a znova čupiac v kríčkoch. Takže pozor, milí ultrabežci, naučte sa odmietať magnézium na občerstvovačkách. Lebo sa ľahko môže stať, že vám namiesto úľavy od kŕčov prinesú hnačku.

Nikdy nebuďte leniví si okrem ponožiek na takejto dlhej trati vymeniť i tričko. Viackrát. Inak sa vám stane ako mne, že vám ho prepotené ošúcha ruksak o chrbát. Celý beh to nemusíte cítiť, no na druhý deň sa potom musíte zmieriť s krvavým oškretým chrbátom odspodu až hore. Au. Paráda. Daň za lenivosť prezliecť sa...

 

Šťastne v cieli

Blíži sa jedenásta hodina. Už len posledný výbeh okolo parkoviska hore k areálu. Nechápem, že ešte stále bežím. A ako rýchlo bežím. 122. kilometer. Nemám hranice ani Boha pri sebe. Ale zato ohromnú radosť po dobehu dnu. Až takú, že si musím hneď „šupnúť“ pivo.

Diplomík: celkovo vraj 5. žena, škoda, že som si nadbehla a stratila čas blbosťami, mohla to byť debna :D
Diplomík: celkovo vraj 5. žena, škoda, že som si nadbehla a stratila čas blbosťami, mohla to byť debna :D (zdroj: Monika Kusendová)

A následne je strašne veselo aj so všetkými parťákmi, s ktorými sme spolu dobiehali posledných 15 – 20 kilometrov. I s tými, ktorých sme stretli skôr. Aj s tými, čo dobehli skôr. Rovnako s tými, čo dobiehajú neskôr. Postupne so všetkými. Vzájomne si gratulujeme, vymieňame si dojmy, nevieme sa dopiť a dojesť, sedeli by sme tu do rána. Pod návalom endorfínov sú únava a akékoľvek bolesti úplne zatlačené. Tie cítime až o pár hodín, keď si s východom slnka konečne líhame do postele...

5 statočných: Tak s týmito ľuďmi sme spoločne bojovali posledné kilometre.
5 statočných: Tak s týmito ľuďmi sme spoločne bojovali posledné kilometre. (zdroj: Monika Kusendová)

Bol to úžasný zážitok, vďaka patrí organizátorom, ktorí ho pre nás pripravili. I všetkým ľuďom na trati, ktorí ho dotvorili 😊

 

Monika Kusendová

Monika Kusendová

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  78x

Som nezastaviteľný optimista, ktorý žije písaním, dobrodružným cestovaním, históriou a športom, najmä behom. Práve písanie je môj spôsob, ako spraviť svet krajším, zaujímavejším, zábavnejším a motivovať aj ďalších ľudí, aby si život užívali na 200 percent :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu