Odjakživa som bola „dieťa šťasteny". Nikto nemal väčšiu zbierku trapasov a bizarných príhod ako ja. Nesťažujem si však, vďaka tomu môj život bol a je plný dobrodružstiev.
Nič sa nezmenilo ani teraz, keď som nastúpila na vysokú školu. Splnil sa mi môj sen a chystala som sa študovať žurnalistiku. Možno si poviete, že som už konečne mohla dospieť a dostať sa do normálu. Ale, čo vám poviem? Keď to nejde, tak to nejde...
Parádne som to odštartovala už v deň zápisu. Samozrejme vďaka môjmu skvelému orientačnému zmyslu som sa stratila a školu nie a nie nájsť. Myslela som si, že mi odpadnú nohy, prešla som hádam aj kilometre. Mala som sto chutí len tak sa šľahnúť na zem a vykašľať sa na všetko. To tá škola nemôže byť niekde, kde by som ju našla aj ja? Prečo sa mi tak schováva?
No nie, nevzdala som to! Možno ani neveríte, ale nakoniec som to našla. Meškala som síce približne hodinku, ale snažila som sa tváriť, že som vlastne prišla načas. Vlastne som o nič ani neprišla, iba samé „výkecy, výkecy, výkecy", ako to na zápisoch chodí...
Potom po dvoch septembrových bonusových týždňoch prázdnin nastal „deň D". Veľmi som sa tešila na nový život, ktorý nastane. Nejako som prežila tlačenice vo vlaku aj autobusoch a asi s osemsto päťdesiatimi taškami som sa nakoniec vovalila do „intráku". Samozrejme, to by som nebola ja, keby sa hneď niečo nepokazilo. Môj ISIC si zmyslel, že ma nebude poslúchať. Keď ma ani na desiaty raz nechcel pustiť cez turniket, vykašľala som sa na to, prehodila som tašky na druhú stranu a sama som hodila rybičku popod vchod. Ľudia okolo sa smiali a vrátnik po mne vrieskal niečo v tom zmysle, že si ma pozrie na kamere a pošle ma na priestupkové. Hm, veď ak sa tak nudí, nedbám. Som zvedavá, čo by robil na mojom mieste.
Izby ma však milo prekvapili. Celkom som bola spokojná s ich stavom. Navyše sme si hneď sadli aj so spolubývajúcimi na bunke. Určite si teda domyslíte, že nasledoval dosť búrlivý párty zoznamovací večer. Podarilo sa nám obehať všetky okolité diskotéky bez toho, aby sme platili akýkoľvek vstup. Šikovnosť nadovšetko. Aká však bola fajnová noc, také bolo hnusné nasledujúce ráno. Keďže som sa večer respektíve nadránom už nebola schopná odmaľovať, ráno som mala oči sťaby zlepené sekundovým lepidlom a ani za nič ich otvoriť. No veď nevadí, môžem ísť do školy aj poslepiačky. Keď som tam netrafila ani s otvorenými očami, myslím, že to je zajedno. Akosi sa mi podarilo vykotúľať sa z postele a dať sa ako tak do poriadku. Potom sme sa spolu s kamarátkou vydali hľadať budovu, kde sme mali mať prvú prednášku. Určite neuhádnete, čo sa nám stalo! Nenašli sme ju! Hm, ja viem, trápne. Takto začať zbierať hneď na začiatku „áčka". Na druhý deň sme sa zase tak vybrali na hodinu, ktorá sa nakoniec ani nekonala. No poteší!
Neskôr sme sa so spolubývajúcimi vybrali na väčší prieskum okolia. Objavili sme niečo podobné sanatóriu a budovy ako z hororu „Pach krvi". V kontraste s tým všetkým sa zopár metrov odtiaľ vynorila „milionárska štvrť". Brány ako na zámkoch, mramor, pozlátenie, veľké záhrady, verandy...
Rozosmiala nás veľká postavička prasaťa vyrobená zo suda a plechu postávajúca pri chodníku. Hm, žeby vyznávači divých svíň? Boli sme príliš zvedavé a tak sme vošli do tej štvrte cez veľkú automatickú bránu, kašľajúc na všetko. Po pár minútach, keď sme sa dostatočne pokochali a dostali sa až takmer na koniec, zrazu sme zbadali, že brána sa zatvára. Hups! Začali sme s bláznivým krikom šprintovať, čo nám sily stačili. Možno by sme to ani neboli stihli, keby sa vtom nebol vynoril strieborný mercedes, mieriaci do týchto končín. Musel si o nás myslieť, že sme totálne praštené, pretože sme doňho takmer vrazili. Ach, rýchlo odtiaľ preč! Od toho dňa máme s babami vtipné heslo: „Keď vidíš bránu, tak utekaj!"
V ďalšie dni sa nič nezmenilo. Rána boli ťažké a každý deň sa niečo „podarilo". Raz sa mi tak cestou do školy „urvala" kabelka a kým som ju dávala dokopy, samozrejme, že mi ušiel autobus. Z toho sa mi potom „vykúzlilo" asi desaťminútové meškanie na prednášku. Vošla som do triedy celá upachtená a s nádejou som pozrela na profesorku. Tá na mňa uprela uprela svoje prázdne oči takmer ukryté pod slamovitou sivou ofinou a prehovorila: „Toto nie je holubník. Von!" ´V duchu ma hneď napadlo viacero sarkastických poznámok typu: „Áno a prečo som potom vonku na otvorenej chodbe stretla holuba?" Alebo: „A vyzerám snáď ako holub?"
Ale samozrejme, viem, že mlčať je občas zlato, tak som len ticho vypadla von z triedy a šla som si zlepšiť náladu nákupom v New Yorkeri, kde som objavila tričko za euro! No nepoteší to?! Vždy existuje nejaká príjemnejšia alternatíva.
Veru, všetko zlé je na niečo dobré, po všetkých týchto peripetiách som sa postupne zorientovala a naučila chodiť na prednášky správne. Je tak super trafiť do školy! Dostavili sa aj profesionálne úspechy. Po zopár pokusoch som začala spolupracovať s viacerými médiami, kde môžem uverejňovať svoju tvorbu. Takisto som si našla aj fajn brigádu. Všetko je tak akoby oveľa viac zaslúžené. Čo viac si zatiaľ priať? Už len pevne si naďalej ísť aj cez všetky prekážky za svojím cieľom. Dúfam teda, že úspešne doštudujem vysokú školu, ktorú beriem ako odrazový mostík k mojej vysnívanej kariére novinárky a spisovateľky.
