Vystúpili sme na železničnej stanici Trieste Centrale (Terst). Nachádza sa na námestí Piazza della Libert, na mieste, kde kedysi stála skromná budova, ktorú navrhol inžinier Carl Ritter von Ghega a v ktorej 27. júla 1857 za prítomnosti rakúskeho cisára Františka Jozefa I. slávnostne otvorili prvú etapu železnice vedúcej z Viedne do Terstu. Rýchly rozvoj obchodných trás vedúcich z Viedne do Terstu a späť, viedol k rozhodnutiu, nahradiť pôvodnú jednoduchú stanicu novou, neo-renesančnou stavbou, ktorú navrhol Wilhelm von Flattich. Slávnostne bola otvorená 19. júna 1878. V roku 2007 sa skončili dlhoročné reštaurátorské práce s obnoveným vstupom od Via Miramare do siene Royal.
Na stanici si v „tabaccherii" kupujeme lístok na 10 jázd MHD (keďže nás je päť, tak máme hneď aj na cestu naspäť) a nastupujeme do klimatizovaného autobusu Linea 6. Cestou sa nám naskytajú rôzne pohľady, napríklad na chrám Monte Grisa zasvätený Márii Matky a kráľovnej, ktorý je svojou veľkosťou a umiestnením dominantou mesta. Trojuholníkové štruktúry by mali evokovať písmeno M ako symbol Panny Márie. Kostol bol postavený v rokoch 1963 - 1965 ako symbol mieru a jednoty všetkých ľudí. 1. mája 1992 toto miesto navštívil aj Svätý Otec Ján Pavol II.
Ďalej prechádzame mestskou časťou Barkola, cez ktorú sa po ľavej strane tiahne borovicová promenáda, dlhá asi 3 kilometre, ktorá je ako stvorená na prechádzky pre miestnych obyvateľov. V horúcich letných dňoch, akým bol aj ten dnešný, je plná kúpajúcich a opaľujúcich sa ľudí.
Od roku 1969 sa tu v mesiaci október každú druhú sobotu koná dôležitá námorná udalosť BARCOLANE, na ktorej sa každoročne zúčastní takmer dvetisíc lodí. Tento rok to pripadá na 13. októbra a plánujem sa tejto akcie zúčastniť. Ak to vyjde, tak sa s vami o tento zážitok určite podelím.
Vodička autobusu, ktorá si mimochodom celú cestu pospevovala, nás vysadila na pobrežnej ceste (Strada Costiera) a ukázala nám schody, po ktorých zídeme k pobrežiu a následne k nášmu hlavnému cieľu, zámku Miramare. Tento zámok sa nachádza na skalnom výbežku neďaleko Grignanského zálivu, asi 7 km severozápadne od Terstu. Svojimi zbierkami potvrdzuje moc a slávu habsburskej dynastie, ku ktorej patril aj vrchný admirál cisárskeho námorníctva arcivojvoda Maxmilián Ferdinand Habsburský, neskorší mexický cisár a zároveň mladší brat Františka Jozefa I., rakúskeho cisára. Dnes je to jediné miesto, ktoré ho pripomína. Zámok bol postavený na jeho podnet v rokoch 1856 - 1860 podľa projektu architekta Carla Junkera. Po prvý krát sem manželia Maximilián Ferdinand Habsburský a Charlotta Belgická vstúpili na Štedrý deň v roku 1860. Skoro všetky svoje okná dal nasmerovať na more, aby tak mal pocit, že je na palube lodi. Krása. Veď komu by sa nepáčilo ráno sa zobudiť a mať takýto výhľad z okna?
Interiér zámku je vybavený pôvodným zariadením. Keďže v priestoroch nebolo možné fotiť, tak prikladám niekoľko preskenovaných obrázkov z publikácie zakúpenej na zámku „Miramare – sprievodca po zámku a parku“.
Zámocký park, ktorý je vyhlásený za prírodnú rezerváciu, nám ponúkol prekrásnu prehliadku množstva exotických drevín, ktoré sa sem dostali práve zásluhou Maximiliána. Prechádzali sme sa rôznymi zákutiami a tienistými chodníčkami, ktoré nás chránili od silných slnečných lúčov. Pomalou chôdzou sa dostávame na terasu, odkiaľ je veľmi pekný výhľad na zámok. Tu sú umiestnené delá, ktoré Maximiliánovi daroval Leopold I.
V parku sa nachádza aj niekoľko stavieb. Jednou z nich je menšia napodobenina zámku, v ktorej manželia prebývali pred dostavbou hlavného sídla. V jej blízkosti sa nám naskytá pohľad na malý Grignanský prístav a malebné mestečko Grignano zasadené v horách.
Ďalšou zaujímavou stavbou okolo ktorej prechádzame, je kaplnka sv. Kanziána v ktorej je zachovaný kríž zhotovený z dreva z vlajkovej lode „Novara“ na ktorej Maximilián vyplával do Mexika, aby sa stal mexickým cisárom. Cesta ku kaplnke je novo obnovená. Zaujímavo sú urobené aj ostatné chodníky, ktorých kraje sú lemované drobnými kamienkami.
Zastavujeme sa na malé občerstvenie a oddýchnutie v zámockej reštaurácii a odchádzame do rozpálených ulíc mesta Terst. Veď byť v Terste, a nevidieť najstaršie námestie Piazza Unita d’Italia a mólo Audace, to proste nejde. Ešte posledné pohľady na krásne, priezračne čisté more hrajúce všetkými odtieňmi modrej farby, na skaly, na ktorých vytrvalo sedia kormorány. Z múrov sa s nami lúčia sediace a zúfalo žobrajúce biele čajky a na kamenistom dne zostáva mama kačka so svojimi ratolesťami.
Prejdeme popri koniarni, v ktorej sa v súčasnosti inštalujú krátkodobé výstavy a po schodoch vychádzame späť na pobrežnú cestu (Strada Costiera), kde nastupujeme do autobusu MHD, ktorý nás dovezie na Via Giouse Carducci. Odtiaľto začína naša pešia prehliadka historického centra. Uličkami sa presúvame okolo námestia San Giovanni, kde stojí socha Giuseppa Verdi-ho
a prichádzame ku kostolu sv. Antona. Rovnako je pomenované aj námestie, ktoré sa pred ním nachádza. Po ľavej strane smerom k Veľkému kanálu (Canal Grande), sme si všimli ešte jeden kostol. Je to chrám srbskej pravoslávnej cirkvi.
V ďalších uličkách cez ktoré sme prechádzali, boli očarujúco krásne kaviarničky.
Kochajúc sa pohľadom a dýchajúc históriu tohto starobylého mesta sa dostávame k pobrežiu a k najstaršiemu mólu Audace. História tohto móla siaha až do roku 1740, kedy sa v blízkosti brehu potopila loď San Carlo. Postaviť toto mólo sa rozhodli preto, aby mohli vytiahnuť vrak tejto lode. Dostalo meno St Charles. Mólo bolo niekoľko krát upravované, kotvilo tu veľmi veľa obchodných aj osobných lodí a panoval tu čulý obchodný ruch o čom svedčí aj pohľadnica z roku 1769.
Na konci 1. svetovej vojny tu zakotvila prvá loď talianskeho námorníctva. Bol to torpédoborec Audace. Na počesť tejto udalosti v roku 1922 bolo mólo premenované na Mólo Audace. V priebehu doby postupne stratilo svoju funkciu, a dnes slúži ako obľúbené miesto prechádzok.
Počas našej návštevy sme na prechádzku po ňom ani len nepomysleli. Teplota sa štverala ku štyridsiatke a my sme zúfalo hľadali tieň, v ktorom by sme sa mohli ukryť pred slnkom. Ideálna by bola kaviarnička, ale boli sme také unavené, že sme zostali sedieť na lavičke v tieni na Námestí zjednotenia Talianska (Piazza Unita d’Italia ), ktorého dominantou je majestátny palác radnice Palazzo del Municipio. Na tomto námestí sa však nachádzajú aj iné zaujímavé budovy, ako napríklad palác s prekrásnymi mozaikami v ktorom dnes sídli prefektúra, alebo Pitterov palác, ktorý je zo všetkých palácov na námestí najstarší.
Pomaly sa blíži čas odchodu nášho vlaku. Odchádzame z námestia a po rozpálenom nábreží sa rýchlym krokom presúvame na železničnú stanicu. Stíhame malý nákup potravín, v ktorom nechýbajú chladené nápoje a už sa vezieme do nášho letoviska v Bibione s konštatovaním horúceho, ale pekne prežitého dňa.
http://en.wikipedia.org/wiki/Trieste_Centrale_railway_station
http://www.montegrisa.org/it/tempio_di_montegrisa.php
http://www.barcolana.it/?menu=calendari
http://it.wikipedia.org/wiki/Molo_Audace
http://it.wikipedia.org/wiki/Piazza_Unit%C3%A0_d%27Italia
http://www.ebay.com/itm/Trieste-Molo-San-Carlo-St-Charles-pier-Italy-Postcard-176976-/320809692926
Fotografie: autorka, Jana Kuššová a Simona Jurčová
