Bolo pol desiatej, keď sme vystúpili na železničnej stanici Nagymaros – Visegrád, ktorá sa nachádza asi päť minút chôdze od Dunaja a stanovišťa kompy spájajúcu tieto dve mestá. Krátko pred desiatou hodinou priplávala k brehu plne obsadená a o desiatej už zase odchádzala späť rovnako plná. A samozrejme, aj s nami.
Po vylodení sa naše kroky uberali ku kostolu sv. Jána Krstiteľa, poza neho úzkou uličkou až ku schodom vedúcim na Kalváriu. Schody striedala lesná cestička ktorú lemovali jednotlivé zastavenia krížovej cesty a lavičky slúžiace na odpočinok pre turistov alebo tichú meditáciu pre pútnikov. Na vrchole je postavený kríž a malá kaplnka.
Tento chodník je už od prístaviska kompy značený modrou turistickou značkou a do prvej križovatky prezývaný aj ako Viktoriniho chodník. Vedie totiž k pamätníku Jozefa Viktorina, slovenského kňaza, národného buditeľa a vydavateľa slovenskej literatúry a ktorý tu bol od roku 1866 farárom. Žiaľ, z časových dôvodov sme návštevu tohto pamätníka nestihli.
Pokračovali sme ďalej po modrej značke ukazujúcu smer – Fellegvár (pevnosť). Od križovatky turistických značiek to bolo na hrad už iba 25 minút. Stále do kopca. Po ceste sme sa kŕmili trnkami, nazbierali zopár šípok a ani sme sa nenazdali a boli sme pod bránou Horného hradu, ktorého história siaha do 4.storočia. Po zakúpení vstupeniek sme sa takmer dve hodiny kochali nielen prekrásnou scenériou ktorú umocňoval do modra sfarbený Dunaj, ale aj expozície pripomínajúce históriu nielen hradu ale aj celého Maďarska.
Najviac navštevovaná však asi bola horná veža, v ktorej bola zriadená wifi. Ľudia na svojich mobiloch pracovali ako žeraví.
Mne bolo ľúto premrhať čas vo veži pripájaním sa na wifi, radšej som sa posadila na najvyššie nádvorie a užívala si tú krásu okolo mňa. Až do momentu, keď mi môj fotoaparát oznámil, že moja pamäťová karta je „full“. Ten pocit bol strašný. S hrôzou som si uvedomila, že karta mi pred časom poslúžila na prenos väčších dát, a tie vo fotoaparáte nezmažem... A tak som začala pretrieďovať fotky ktoré som v ten deň nafotila, zmenšila som si rozlíšenie aj veľkosť fotografie a výsledok, zostalo mi miesto na 58 fotografii. No, nebolo to veľa, ale zas lepšie ako nič...
Hrad som opúšťala trochu sklesnutá, ale cestou dolu cez les, dumajúc nad mojim problémom, som si uvedomila, že voľakedy mi na jednodňový výlet stačil 36 obrázkový kinofilm. A ja som dnes mala predsa ešte dvadsať obrázkov k dobru. A hneď bolo troška veselšie. Cesta späť trvala kratšie, keďže sme šli dolu kopcom. Ulicou plnou starých obývaných domov sme sa dostali k Maďarskému národnému múzeu – Múzeu kráľa Mateja. Počas jeho vlády bol vytvorený súbor kráľovských palácov, ktorých pozostatky vidieť počas prechádzky po múzeu.
Prehliadka začala v lapidáriu, v ktorom sa okrem iného v strede vyníma časť renesančnej lodžie vykopanej v roku 1991.
Točitým schodiskom sme vyšli na prvé poschodie, na ktorom sa nachádza niekoľko expozícii s exponátmi nájdenými pri archeologických vykopávkach a tiež historicky zariadené izby. Na nádvorí stojí Herkulova fontána, ktorá je však replikou. Z tej pôvodnej sa zachovala iba časť a tá je vystavená v expozícii spolu s krbovými kachľami.
Jednotlivé paláce sú vzájomne prepojené spolu so záhradami úzkou chodbou.
Renesančným schodiskom vychádzame na druhé poschodie, na ktorom sa nachádzajú ďalšie expozície a záhrady.
A na treťom poschodí bola miestnosť nazývaná „kúpeľ“, do ktorej prúdila vykurovaná voda z dolného poschodia, Levia fontána a chodby paláca.
Do odchodu kompy nám zostávala trištvrte hodinka. Využili sme ju na malé občerstvenie v neďalekej reštaurácii v podobe kávy a pohárika ružového vína. Tak na zdravie, na Vyšehrad a jeho ďalšiu návštevu, pretože tu zostalo ešte veľa pamiatok ktoré stoja za pozretie.
Fotografie: autorka
