Cestovanie je najrozšírenejší koníček sveta. Poznáme príslovie doma to už poznáš (fakticky?). Poznáme instantnú odpoveď na anketovú otázku "Aký je váš sen": Cesta okolo sveta. Nová krajina však už nie je pridanou hodnotou práce, obchodu, vzdelania či púte. Cestovanie sa z pragmatizmu emancipovalo do turizmu. Filmovo povedané, na jednej strane Up in the Air, na druhej strane Jízda.
Oba modely cesty, pragmatický aj turistický, ale ukážu domov v nových farbách a naopak domáca skúsenosť umožní všimnúť si v cudzine veci, ktoré sú pre tamojších obyvateľov často neviditeľnou zautomatizovanou rutinou. Tu si neodpustím poznámku na okraj. Asi je to len môj dojem, ale Slováci v porovnaní s Čechmi veľmi málo cestujú výlučne za zážitkom. To môže byť len ilúzia osobnej skúsenosti.
Düsseldorf, hlavné mesto Spolkovej republiky Severné Porýnie-Vestfálsko, sa prihovoril ako miesto prihovárajúcich sa ľudí. Konkrétne tretím, kto si ma "odchytil" je opravár televízorov Peter.
Len tak, kudyznudy (ako hovoria Česi) prehodiť slovo, vypiť kafe a ísť ďalej. Bez toho, aby sme si sľúbili, že sa budeme kamarátiť cez fejsbúk.
Peter rozpráva a nekorektne žartuje o susednom Kolíne, kde je vraj vždy o jeden stupeň teplejšie, rozpáli sa pri téme pivná rivalita Kolín-Düsseldorf, poukáže na ohromnej japonskej enkláve a výnimočnej leteckej linke priamo do Tokia. Fotka, čau a pá. Peter.
Náhodný okoloidúci Peter v popredí, a sv. Lambertus v podobe pútnika v pozadí.
Pokec s Petrom bol obkolesený Mestskými dňami: oslavou hlavného patróna Düsseldorfu, svätého Apolinára. Nie je to divné, že mestá a miesta mali svojich ochrancov? Že činnosti, povolania a choroby boli, a niekde a niekým stále sú, spájané s príbehom a prímluvcom? V prípade Düsseldorfu sa táto podivuhodnosť ešte vyhrocuje, pretože Apolinárove telesné pozostatky sa do mesta dostali ako významná vojnová korisť. Pochod mestom s vynesenými relikviami svätca sa datuje do konca 14. storočia a trvá.
Relikvie boli logicky uschované v chráme sv. Lamberta. Táto sakrálno-gotická tepna mesta už zdiaľky kričí kurióznymi tvarmi svojej špicatej veže. Sú totiž pokrívené, veža sa pred fatamorganicky roztáka, veža je krivá z netrpezlivosti a povahy dreva. Konštrukcia sa totiž postavila z nevysušeného stavebného materiálu. Drevo začalo pracovať, veža vrtieť a zo stavebnej nehody sa postupom času stalo materské znamienko mesta, ktoré si želali obyvatelia ponechať aj po rekonštrukcii po Druhej svetovej vojne.
Šikmá veža v Düsseldorfe
Kostol po bombardovaní potreboval aj ďalšie neprirodzené úpravy a je plný umeleckých výtvorov 20. storočia: Začať môžeme tradične dverami, ktoré sú z rúk Edwarda Maté, a pokračovať oknami, ktoré sú zodpovedné za svetelnú réžiu. Tá je v gotickom posvätnom priestore vždy tým hlavným. Okná spolu s nie príliš vysokým stropom a rovnakou výškou všetkých lodí dodávajú kostolu efekt záhrady. Nová vitráž je totiž vodopádom zelene, ktorá obmýva občas sa vynorujúce figurálne biblické motívy. Na vrcholoch hlavnej horizontálnej osi na na západe nadrozmerný a do hlavnej lode sa vytŕčajúci organ s hranatým bachorom, ktorý ako by hovoril, že toto je aj koncertná sieň (p).
Kontruje mu ďalšia nadrozmernosť na východnom okraji. Vzadu, za hlavným oltárom v chóre tróni majestátna neskoro renesančná hrobka . Zrejme excentrický vojvoda Viliam "Bohatý" je zachytený v soche nadživotnej veľkosti, ktorá si leží s podopretou hlavou a vnáša do kostola dojem záhradného pikniku. Tým dovršuje teplé, hrejivé vyznenie sv. Lamberta.
Portál, vitráž (hore) organ a piknik-náhrobok (dole)
Jednu stránku Düsseldorfu, nového sveta v osobnom atlase, je zhovorčivosť. Tou ďaľšou je záhradné vyznenie jeho gotického dómu, z ktorého klíči omyl, ktorý sa stal odznakom: Šikmá veža Lambertuskirche.
