Alexej Balabanov: Gruz 200 (2007)

Bréráno 28.1.2011: paradox Ruska dneška - jeho globálne najprominentnejší disident je bývalý ropný magnát. Michail Chodorkovský. Ruský súd pred niekoľkými týždňami potvrdil jeho pobyt v base. Pred niekoľkými dňami sa na stránkach svetovej tlače [www.nyt.com] objavil rozhovor s touto osobnosťou, podľa mňa kontroverznou v 360°. Bývalý to majiteľ štátom rozobratej ropnej spoločnosti Yukos dnes tvrdí, že najväčším nepriateľom Ruska je apatia [takže nie demografia?]. Chodorkovský neodmieta vsugerované vyvýšenie do panteónu disidentov, ktorému trónia SolženicynSacharov; volá odtiaľ po prebudení skrz publikovanie pravdy a skrz demonštráciu príkladu. Osobným príkladom ide on sám. Zjavenie pravdivého svedectva o Rusku pripadlo filmu Gruz 2OO.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Svedectva o Sovietskom Zväze druhej polovice 1984. Základné fakty: 25% HDP ide armáde [USA v čase najväčšieho zbrojenia: 5% HDP]. K tomu planetárne najväčší podiel štátnych dotácií na udržovanie hnijúceho poľnohospodárstvo - paralelne neschopnosť zabezpečiť vlastnému obyvateľstvu dostatok základných potravín [dovoz potravín z USA]. Epidemický alkoholizmus. A nad tým všetkým si hovie polmiliónová nomenklatúrna smotánka. Kaviár na raňajky, obed, večeru a druhú večeru. A do toho sa z Afganistanu vracajú pozinkované vaky na mŕtvoly s notoricky sovietskym názvom: Gruz 200. Gruz je v preklade náklad.

Filmový autor Alexej Balabanov to všetko zachytáva vo svojom vizuálne brutálnom snímku s rovnakým názvom. Nekompromisnosť Gruz 200 voči minulému systému a súčasnej nostalgii za ním sa prejavuje na voľbe práve tohto časového úseku. V druhej polovici 1984 bol Michail Gorbačov - kvôli svojmu anti-alkoholickému ťaženiu nazvaný aj minerálkový tajomník - ešte za dverami.

Krátky ale napätím nabitý príbeh nemá jedinú scénu navyše. Introdukciou je návšteva profesora vedeckého komunizmu Arťoma u brata. Tento rodinný štart je skvelým odrazovým mostíkom, z ktorého príbeh skočí priamo do portrétu patologického stavu mesta Leninsk. Arťomovi sa po ceste do späť Leningradu pokazí auto. Tento vykoľajujúci incident ho zavedie do usadlosti u lesa, v ktorej sa mužik Alexej prepíja do svojej utópie, ktorej dal po Campanellovom vzore názov Slnečný štát.

Už v úvodných minútach sa scénami mlčky mihá ústredný úchyl Žurov. Fízeľ, ktorého matka je prilepená na sovietske televízne sacharínové estrády [model Aronofského Requiem pre sen, btw. podobne ako v ďalšom Balabanovom snímku Morphyi. Ale pozor: Balabanov prekonáva zdroj svojej inšpirácie!] a nalieva sa chlastom. Do tejto špiny unesie fixovaný synček Žurov dcéru miestneho nomenklatúrneho bosa. Žurov zariadi, aby jej mŕtvola jej milenca - padol v Afganistane a vrátil sa zabalený v Gruz 200 - ocitla vedľa nej v posteli, ku ktorému ju pripútal.

Scény sa odvíjajú skvelým tempom. Esenčnou zložkou filmu sú taktiež nasladlé dobové popové melódie. Plus atmosféra vygradovaná širokouhlými zábermi na zmasakrovanú industriálnu krajinu. Dym z jej fabrík blokuje čo i len pomyslenie na akýkoľvek pozitívny symptóm sovietskeho Ruska osemdesiatych rokov. V takto hutných osemdesiatych minútach to však neprekáža, najmä ak bolo zámerom obdivuhodného režiséra vstreknúť obecenstvu protijed proti apatii.

Balabanov Gruz 200 je preto gestom podania ruka Chodorkovskému.