Bréráno,
pred pár dňami sa tu dumalo nad zamotanými dejinami aféry medzi filmom a románom. Dnes to skús s filmom a maľbou. Konkrétny príkladom je krátky film Jackson Pollock 1951 od umeleckého fotografa s menom Hans Namuth. Jackson Pollock (1912-1956) bola jedna z najtalentovanejších duší prchkej generácie abstraktných expresionistov (The Irascibles). Generácie umelcov, ktorá po prvý krát prevzala štafetu lídra svetovej maľby. Päťdesiate roky, svet je zrúcanina, a USA získava náskok dobiehaní len v dnešných dňoch.
Abstraktný expresionizmus je maľba mystických tíšin, najmä Pollock zo seba vydoloval meditatívne klbká svetla, klbká, ktoré dujú, vejú, vo svojom kolobehu sa na rozľahlých plochách vracajú, nemajú cieľ ani príbeh, tečú a nič nenaplňujú. Tento motív bezpredmetnosti sa odohráva na obrovských, často až šesťmetrových plátnach.
Samozrejmosťou bol počiatočný výsmech verejnosti voči týmto "čarbaniciam" (fixný motív "to zvládne aj malé decko"). Paradoxom ostáva, že Jackson Pollock sa mohol slobodne ponoriť do svojej práce len v ovzduší všeobecného výsmechu. Jeho maľba je protestom proti spoločenskej vášni po technologických novinkách. Fackou do tváre vášne po zvyšovaní efektivity výroby, anti-pragmatické gesto. Pollock bol ako jeho maľba, aj on osobne mohol pracovať, len ak nešlo o nič. Len v blahoslavenej chudobe, ako sa píše na istých miestach.
Pollock však nebol Salinger a nerozhodol sa pre uzamknutie svojich plátien v svojej maštali na Long Islande. Vystavuje, získava pozornosť a 8. augusta 1949 vychádza v magazíne Life najdiskutovanejšia reportáž roka: "Is he the greatest living painter in the United States?" Pod textom ešte stále cvakajú zuby irónie. Do hry však vstúpil film a o rok neskôr namotal Hans Namuth Pollocka, aby sa pri svojej práci nenechal len fotiť, ale aj nafilmovať.
Akčná maľba. Tancujúce fŕkanie farby na plátno položené na zemi. Jeho improvizačný rukopis sa odtlačil na filmový materiál. A Pollockova reakcia? Vždy hovoril, že svojou maľbou sa hlási k primitívnej indiánskej kresbe do piesku. Stotožňujúc sa s domorodcami tvrdil, že fotka je vampír, ktorý saje dušu. A prvé čo spravil po skončení práce na filme bolo to, že sa raz a navždy vrátil k chlastu - potom, čo viac než dva roky (vraj) pomerne mierumilovne abstinoval. Nalial si bourbon, prevrhol stôl a s následným búmom cien jeho obrazov klesala jeho schopnosť zabudnúť na svet a ponoriť sa celou bytosťou do akcie.
1956 umiera za za volantom s krvou plnou alkoholu. Vyhorený.
Debata o tom, nakoľko sa jeho prikývnutie filmovej dokumentácii podieľalo na jeho skaze, je nie úplne rozlúknutá. Vplyv filmu i Namuthových fotiek bol obrovský a vidieť Pollocka čarovať s farbou je nezabudnuteľné. Smola je, že prahnutie po odmene za prácu zabilo prácu samotnú.

Jackson Pollock: Number 1A (1948)
Film Jackson Pollock 1951
Réžia: Hand Namuth & Paul Falkenberg [editor spolupracujúci s Fritzom Langom]
Hudba: Morton Feldman