Darujem knihu, ktorá bola v svojej krízovým riešením života jej autora. Päťdesiatnika, ktorý ponúka ubolené postavy dospievajúcich hrdinov pre dospievajúce obecenstvo. Bez venovania, bez nárokov. Tentokrát kvôli dizajnu. Ide totiž o najpôvabnejší dizajn knižnej edície, na aký som dosiaľ narazil. Sklápam klobúky pred grafickým návrhárom Lubošom Drtinom a vydavateľstvom Argo. Dokazujú spolu, že dizajn vyvoláva chuť vlastniť. A to u estetického pôžitku nie je zvykom. A čo je v knihe samotnej?
Žáner
Samotný román je predstavený ako autobiografický rukopis hrdinu Harryho Hellera.
Má duševné problémy, jeho zápisky sú prúdom sťažností na svet. Ako príliš, príliš, príliš starý chlap. Až dokiaľ na svojej vandrovke nenatrafí na Traktát o Stepnom vlkovi, náhodou a predsa do venovaná do jeho vlastných rúk. Tajomný anonymný traktát je jeho charakteristikou, ktorá mu podľa pravdy oznamuje, že je posadnutý predstavou o tom, že je rozseknutý na dve časti. Duchovnú a zmyselnú, pacifistickú a agresorskú. Tá prvá je on sám, tá druhá je Stepný Vlk.
Hrdina
Harry Heller je antimodernista, v medzivojnovom nemeckom meste žije na klasickej muzike a aspoň spočiatku bojkotuje novoty vyjadrené v jazze a volá po obnovovaní. Je mimozemšťan, nezamestnaný mimozemšťan. Neprikladá ruky k stavbám tohto sveta.
Nemusí však svet byť najprv prosperujúci a neustále sa zahusťujúci a špecializujúci nato, aby v ňom bolo miesto pre mimozemšťanov – intelektuálov a urbánnych pustovníkov? Kto by ich inak kŕmil a bránil? Aký je vzťah medzi bohatnutím spoločnosti a jej intelektuálno-umeleckým výrazivom? Harry je tiež nekonečne nedospelý, nikdy totiž nepripustil preniknutie dojmu, že konečne dospel a už niet kam. Spĺňa v tomto radu môjho obľúbeného bloggera Lea Babatuu: Nikdy sa nepresťaň učiť a nikdy si neprestaň klásť ciele hodné zlyhania. Harryho nepriateľ je meštiactvo: kariérny, dospelý, dozretý, upečený a uprataný svet, ktorý je morálne v pohode a verí v rodinu a vlasť.
Sám však na s.100 tohto vydania spoznáva ženu – Hermínu a cez túto postavu objavuje idealista šarm dovtedy pohŕdaného sveta. Až cez ňu nachádza svoju humornú a šibalskú časť, svojho puera, ktorý vpadol do diela v ženskom tele, ktoré ho učí tancovať. Ďaľším charakterom je Pablo, pán „Nejdřív se musí hrát a slyšet“ (až potom rozplývať a aktívne o muzike myslieť).
Záver
Do tejto knihy som zastával názor, že výsledky autoterapeutického písania patria do krbu. Vyhovovali mi knihy Cormacka McCarthyho, ktorý bojkotuje vnútorný monológ a venuje svoje slová popisom a zbásneňovaniu toho, čo je tam vonku. Herman Hesse a Harry Heller sa ma pokúša presvedčiť o tom, že duševné bolesti sa nemusia riešiť len v intimite, a že keď sa vie, ako nato, môže sa stať z čítania psychologizujúcich kníh paráda.
