Každý gramotný človek poľahky rozpozná moju averziu voči akejkoľvek forme politického kolektivizmu ...
a môj arzenál elegantnejších aj vulgárnych kliatieb je impresívny.
Existujú však vážne dôvody,
pre ktoré som sa rozhodol nerozširovať svoju averziu na verejnosti.
Predovšetkým nie v podobe politických tirád.
Des Vianoc 1938. V tomto čase mal Voegelin za sebou útek z domáceho Rakúska a odpovedal Thomasovi Mannovi v úvode anglického vydania svojej eseje.
Humanisti, pod Mannovým vedením, diagnostikovali v Nemecku vraždu rozumu prostriedkami propagandy. Argumentovali, že jedným z drahokamov 18. storočia bolo zrodenie kritického ľudského indivídua. Osvietenstvo povedalo Európanovi, že nie je ovca, ktorá sa bojí pekla. Je skeptik, konkrétna osobnosť, ktorá má silu vysmiať sa rozprávkam zo štúdií cirkevných oblbovačov.
Voegelin ale kontruje. Čo spáchal a nespáchal novovek v jeho analýze? Áno, popravil transcendentného Boha - nemôže ale uhasiť náboženský impulz v človeku. Voegelin vychádza zo stanoviska, že kdesi hlboko, snáď ešte pod úrovňou Maslovowých primárnych potrieb sa ticho chveje archaická emócia. Preňho, tu je sídlo náboženskej podstaty. Tento pôvodný impulz sa potrebuje vyliať do reality, potrebuje byť skrotený, namierený a slovne vyjadrený? Primárna emocionálna sila vyžaduje primárny lingvistický koncept. Kategóriu no.1.
Voegelin predstavuje človeka ako bytosť smädu. Ten je ale možné zahasiť najrôznejšími spôsobmi. Kritizuje osvietenstvo, lebo odvábilo koncentráciu archaickej emócie na zásvetské pramene zmyslu a šťastia. Ďalším krokom je preňho uzamknutie primárnej kategórie v horizonte spoločnosti. Nové modly prichádzajú a ponuka je široká: rasa - trieda - zisk - planéta - národ - pokrok... Nacizmus nie je vrcholom stupidity, ale vrcholom najnebezpečnejšieho zvodu.
Mann chce brániť moc Tvojej a mojej reflexie. Voegelin bráni prvé prikázanie Dekalógu. Jeho úvaha nad tým, že nacizmus je najstrašnejším zlatým teľaťom, ktoré sa musí skúmať v prvom rade ako náboženský fenomén, je (minimálne) pútavým čítaním.
