Jej dráma Ťa privedie do súčasnej Bosny. V hlavnom meste Sarajevo žijú spolu Luna (akurátne sladká Zrinka Cvitešíč) a Amar (presvedčivo odpudivý Leon Lučev). Milenci a umiernení moslimovia. Na začiatku je to šťastný vzťah. Vzájomne si odpúšťajúci jeho náklonnosť k chlastu a jej bočnú lásku k čokoláde. Po sérii nešťastných náhod a hlúpych prešľapov dostane Amar výpoveď z roboty na letisku. Nepresvedčivo zrežírovanou autonehodou stretne Amar kamoša z detstva a vojny s menom Bahrija.
Do vzťahu vstupuje tretí element. Element, ktorý vzťah natrvalo rozštiepi.
Bahrija je radikál. Je členom wahhábitskej vetvy islámu v Bosne. Wahhábiti už od polovice 18. storočia pália kritiku na umiernený islám, dávajú si za cieľ zbaviť ho nánosu nečistôt, prehreškov, kompromisov a slobody v modernizujúcej sa spoločnosti. Ponúkajú holistický život. Sekájú kvantum času jedného dňa modlitbami, hierarchizujú priestor tým, že za jeho stret určujú mešitu a pravidelne do nej zvolávajú svojich členov. Hierarchizujú priestor mešity na mužskú a ženskú časť. A vysvetľujú aj tie najbanálnejšie náhody vetami základnej knihy sveta: "prehrali sme vojnu, lebo moslimovia sú neverní Koránu; Nemôžeš mať dieťa, lebo sme pošpinili Korán, ..."
Nestabilný Amar sa nechá pozvať do izolovanej wahhánitskej komunity v horách, aby tam deti učil prácu s počítačom. A vracia sa ako konvertita. Necháva si narásť bradu. Sprísnie mu výraz tváre. Na sviatočnej rodinnej oslave otvorene vynadá cteným prítomným, že alkohol nepatrí do životného štýlu pravého moslima. A to bol pred pár dňami sám alkoholik.
Nuž, prijal holistickú - tj. celostnú - perspektívu wahhábizmu a kypí pohŕdaním k modernému svetu. Je mu lepšie v škole v prírode, je mu lepšie pohŕdať morálnou impotenciou umiernených a vetchosťou politického systému.
Jeho Luna nechápe túto ráznu zmenu a celý film je prúdom empatie s jej nepochopením. Rozuzlenie preto nemôže byť uzmierením medzi Lunom a Amarom, pretože režisérka Jasmila Zbanić nevidí ochotu radikálov k akémukoľvek zmiereniu. Zbanić nám daruje juhoslávsku nostalgiu, chce aby sme sa identikovali s Luniným volaním po spolužití. Čo je chválihodná téza, ktorá poháňa celý príbeh. Odmieta sa však pokúsiť o odpoveď, prečo vôbec sa Amar dobvorolne usalašil v magnetickom poli wahhábizmu. Preto je jej nekompromisnosť na hranici zvetralého klišé.
Autorka odmieta odpovedať na otázku >prečo< je radikalita voľbou. V čom spočíva jej >alúr<. Jej dostredivosť. Pre slovenské obecenstvo je veru pohľad na bandu mocných chapov, ktorými pulzuje záchvat zbožnosti veľmi neobvyklým pohľadom. A otázka >ako to< ostáva nezodpovedaná. Škoda.
Každopádne je sama závažnosť témy filmu Na ceste dôvodom k jeho vzhliadnutiu.
Ale jednoznačnosť jeho súdu ho nakoniec robí milým, ale nezaújimavým.
Na Putu Réžia: Jasmila Žbanić (1974-) Debutuje filmom Grbavica o znásilňovaní bosnianskych žien. Scenár: Jasmila Žbanić Hrajú: Zrinka Cvitešíč (1979-), Leon Lučev (1970-)
