"Vytriezvejte z akčných filmov. Už pád z dvoch metrov dokáže polámať nohy." Týmito dvoma vetami začal môj obľúbenec a učiteľ amerických študentov New York University Jan Urban v Prahe svoj kurz o politickom disente 20. storočia.
Špekulácie o výprave na snímok Gomorra trvali snáď dlhšie než jeho minutáž, v pôvodnom plán bolo hromadné vyzbrojenie temnými slnečnými okuliarmi, vkĺznutie do sačka a pod slamený klobúk. som chcel. Milý úmysel prispieť mafiánskemu filmu trochou hravosti. Nakoniec sme našťastie vyrazili bez prípravy. Našťastie preto, že
by to bolo ako ísť na Schindlerov zoznam v esesáckych uniformách.
Čo okrem doporučenia dodať k samotnému zážitku?
Opľuté ulice Neapola plné detí namáčajúce sa do svinstiev namiesto šibalstiev a biele mäso a fet a obchod s toxickým odpadom a brutálni hlupáci a vo mne sa rozhosťujúca podivná vďaka za štát v dnešnej podobe. Do toho výborne vybraná a pritom strašná muzika pripomínajúca rompop či telenovelové zvučky či duté balkánske techno, ktoré zvýraznili ozajstnosť snímku.
Zabúdam na šľachetných gangstrov z Krstného otca, ďakujem autorovi knižnej predlohy (Roberto Saviano) i režisérovi (Matteo Garrone) za tento posun.
