
Vieru v poéziu zdieľala s českým rebelom aj Renesancia. A k tomu si Renesancia nevedela predsaviť hudbu bez slov. Práve naopak, jasné slová piesní sa dostali na prvé miesto. Ich kryštalická artikulácia. Ich poetická nátura, ktorej výboj mal byť posilnený harmóniou.
Je koniec stredovekým áááááááááááááléééééééélúúúúúúújááááááá.
Z toho moc metaforického vzrušenia nebude. Renesanční speváci už nechcú rozihrať úsmev na Božej tvár. Už nechcú ignorovať fakt, že čo sa spieva v chrámoch je nezrozumiteľné (čo sa zrozumiteľnosti kostolného diskurzu týka, nemala by byť normálna snaha o pernamentnú Renesanciu, tj. zrozumiteľnosť?).
Ide im o to, hudbou vyvolať zemetrasenie v ľudskej duši. Ergo, spievajú priezračne.
Konkrétnym príkladom sekulárneho, tj. nenáboženského, hudobného žánru je madrigal:
pieseň pre 4-6 hlasov,
bez doprovodu,
inšpirovaná nie folklórom ani nie žaltárom, ale TOP-Poéziou.
Skladatelia siahali po techniku slovomaľby - keď sa povie plač, tóny klesajú alebo sa zasekávajú, hudba stemnie, atď.
Príkladom nech je anglický madrigal od Tomáša Weelkesa (1601): As Vesta was from Latmos Hill descending (hrajú: Voces8). Dedikované renesančnej kráľovnej Alžbete I (1533-1603). Indžój -)
As Vesta was from Latmos hill descending,
she spied a maiden Queen the same ascending,
Attended on by all the shepherds' swain,
to whom Diana's darlings came running down amain,
First two by two
then three by three
together,
Leaving their goddess all alone
hasted thither;
And mingling with the shepherds of her train,
with mirthful tunes her presence entertain.
Then sang the shepherds and nymphs of Diana,
Long live fair Oriana!