Tak som ti venoval včerajšie odpoludnie, aj s novou známou. Zmyslom laickej návštevy galérie je zbližovanie tých, ktorí idú spolu - s tým by si mohla súhlasiť. Hneď na úvod však mňa a Kae prekvapil rad, v ktorom sme museli takmer polhodinu stáť. Veríš tomu, že na tvoje maľby seba samej sa chodia dívať masy?
Samozrejme, že tomu veríš. Ako inak by tomu mohlo byť s vysvätenou umelkiňou?
Samozrejme, že vieš o tom, že Bank Austria vsadila na istú kartu!
Samozrejme, že sa nečuduješ tým, ktorí výstavu naištalovali ako kultický priestor, chrám či kaplnku-labyrint...
Svätá Frida, frontu sme vystáli aj napriek drkotajúcim zubom, a bum, hlavný oltár s kľúčovým obrazom čaká na diváka hneď po vchode do galérie.
Frida Kahlo, Autoportrét v zamate. Olej na plátne, 1926, 79,7 x 60 cm. .
Stojím pred tvojím autoportrétom vo veľkom formáte na veľkej stene. Vedú k nemu ťažké mramorové schody a k tomu sa po jeho bokoch týčia dvoma monumentálnymi iónske stĺpy.
Ach, chýba tu už len večné svetlo.
Retrospektíva je rozsiahla, ľudí veľa a lavičiek málo. Tvoje autoportréty dominujú a treba uznať, že plné zadýchané sály Tvojej svätosti pristanú.
Ale nedalo nám to a po príchode na internát sme si pustili film. O tebe. Film, ktorý dovŕšil tvoje svätorečenie vecne nazvaný tvojím menom Frida.
V dámskej réžii Julie Andrews je presným potvrdením dojmov z priebiehajúcej viedeňskej výstavy. Režisérka na Tvoju počesť nakrútila presvedčivú hagiografiu, teda príbeh:
Heroický - ktorého námetom je posvätná úcta k hrdinovi či hrdinke
Historický - ktorého fakty sú ale skreslené a zatienené hlavnou postavou, teda tebou
Symbolický - ktorý zobrazuje najmä fascinujúce vlastnosti tvojej osobnosti
Trpela si fyzicky aj citovo celý svoj život. A pritom si provokovala preberaním mužskej sily a zvykov, nohavicami, cigaretami aj tequilou.
Angažovala si sa vo veci súcitu. Ehm, bola z teba zarytá komunistka.
A zvádzala si. Skvelo.
Svätá Frida, nelezie ti toto bezhraničné lichotenie hore krkom? Netvrdím, že absolútne nemáš čo robiť medzi sväticami feminizmu 20. storočia. Netvrdím, že tvoje spracovanie fyzickej bolesti nie je obdivuhodné. Netvrdím, že nepotrebujeme vzory hodné nasledovania, áno, aj imitácie. Ale pochybovanie má väčšiu cenu a v príbehu, ktorý prezentuje momentálna viedeňská výstava a kanonizujúci filmový snímok je príliš veľa skreslení a mlčania o tvojich slabostiach. Sama uznáš.
Inak vďaka za tvorbu,
pk.
