Na čo nesmieme zabudnúť?

„My“ v otázke, ktorá sa mi priplietla pod nohy, nedostalo tvár. Jej obrysy si teda načrtnem sám: „Moje my" bude čo najnekonkrétnejšie. Účel je minimalizovať omyl a zároveň cítiť bytostnú patričnosť k tejto skupine.

V centru mých úvah o různých lidských věcech zůstává problém lidské identity.
… Všechny mé hry jsou vlastně jen různé variace na tohle téma jako na téma rozpadu jednoty člověka se sebou samým a ztráty všeho, co dává lidské existenci smysluplný řád, kontinuitu a jedinečný obrys.
(V. Havel: č. 62, 2. – 6. 1. 1981, Dopisy Olze)


„Mojim my“ nech je naša kultúra. Čo by som teda plošne vplietol do pamäti občanov Západu? Osobné (preferencia) nemôže byť obecné (zákon). Nepredstaviteľná pestrosť a bezprecedentná komunikačná zomknutosť tejto pestrosti rad radom podrezávajú krky mojim nápadom. Pamätať na osobu, udalosť, hodnotu, hrozbu,...? Prečo by sme vôbec mali zdieľať spoločnú spomienku? Nie je to zahusťovanie už teraz mliečneho informačného smogu?

Spoločnosť Homérových hrdinov od Tróje, ktorí po stroskotaní sa zachránili na ostrove, ulovili jeleňa, najedli sa a potom pri vatre oplakali svojich druhov, je výrazom foriem a spoločnosti ako Ježiš a jeho učeníci, ako je Bottov Jánošík a jeho dvanásť hôrnych chlapcov.
Sedia oni sedia,
do ohníčka hľadia,
do ohníčka hľadia,
slovka nepovedia.
Toto je základný a večný verš, homérsky ako moderný existenciálny.
(D. Tatarka: Kultúra ako obcovanie)

Vyjdem z uznania klasického rozlíšenia na ľudsky kultúrne a živelne prírodné (lat. cultura – natura, gr. kozmos – fysis). Čas je na strane prírody, preto je boj proti jeho pôsobeniu základ tohto rozlíšenia. Divočina na nás číha, rozklad a pohltenie sú bdelo prítomné. Obnovujeme manželské sľuby. Utierame porcelán od prachu, i keď sa ho po celý rok nik ani nedotkol. Kvety zbavujeme buriny, skracujeme si dorastajúce ochlpenie, kosíme trávnik, prihrievame kapustnicu.

Latinské cultura označovalo právě to … co vyžaduje lidskou péči, o co je třeba se starat, čeho je nutno si vážit jako něčeho nesamozřejmého, za co je třeba projevovat vděčnost jako za přízeň či dar.
(Z. Neubauer: Scientia qua Religio)

Taktiež je evidentné, že každé ľudské spoločenstvo prežívajúce pestovaním (kultiváciou) sa stará o poznanie minulého. Či sa to podstatné odohralo včera alebo pred tisícročím, nie je podstatné. Živosť minulého nesúvisí s dátumom. Abrahám je živší než Husák.

Neznal jsem tehdy souvislost mezi minulostí, přítomností a budoucností, kterou jsem získal až později od Orwella a je mi od té doby osvětluje příčinu historického lhaní, které okolo sebe slyším: Kdo ovládá minulost, ovládá budoucnost, kdo ovládá přítomnost, ovládá minulost.
(M. Šimečka: Černé díry)



Vidím teda, že prirodzenosťou života v kultúre je konfrontácia s časom. Spomienke uznávam jednu z kľúčových misií v (nielen) tejto konfrontácii. Západ sa síce vnútorne člení a rozčleňuje, je však stále živý prinajmenšom v očiach svojich nepriateľov.
Končím, kde som začal.
Azda skromne.
Nesmieme zabudnúť, že zabúdame.

Jako jsem zapomněl na podběl,
Tak snadno člověk kurva zapomíná na všechno, co tam
prožil,

i Ty jsi pro mne většinu času
jedním ze stínů ve světě stínů.
Skřípění zubů je ta melodie,
líp než meluzína zní renesančními komíny hradu
Mírova.
(I. M. Jirous: Petrovi Uhlovi)