Kresťanstvo odštartovalo šírením správy o narazení. Nešlo o to, že by vynašli niečo nové.
To bola totálna novota vo svete neskorej antiky, v hemžiacom sa kontinente Stredomoria, ktorý bol posadnutý hľadaním osobného šťastia, posadnutý hľadaním zmyslu mimo politikum. Čo bola pre porovnanie zmena oproti republikánskemu étosu, toto bola zmena oproti étosu gréckeho mesta, zmena oproti pre-imperiálnym rímskym časom, kde šťastie a uplatnenie pramenilo v prvom rade v angažovanosti.
Kresťanstvo vpadne do tejto posadnutosti po osobnom naplnení. Neodštartovalo ani filozoficky ani ezotericky. Začalo mediálnou kampaňou. Skutočne a zvláštne, najstaršie texty sú Pavlove listy. Dôležité však je, že Pavol nedistribuoval múdrosť objavu, ale paradox konfrontácie:
Zbraně našeho boje nejsou světské, nýbrž mají od Boha sílu bořit hradby. Jimi boříme lidské výmysly a všecko, co se v pýše pozvedá proti poznání Boha. Uvádíme do poddanství každou mysl, aby byla poslušna Krista a jsme připraveni potrestat každou neposlušnost, dokud vaše poslušnost nebude úplná.
(2. Dopis Korinťanom, kap. 10)
Naraziť na Pomazaného a poslúchať, pretože jeho inkarnácia, bolesť ani resurekcia sú nezrozumiteľné: pre platonika, pre stoika aj pre pozitivistu. Tento iracionálny nárok potvrdil aj princ teológie Tomáš Akvinský - rozum dokáže zájsť ďalej než si myslíme (dno akejkoľvek našej sily je hlbšie než si myslíme), avšak nad Trojicou a Vtelením ostával aj jemu stáť rozum.
Otázka: ako je teda možné, že v drsnej konkurencii iných náboženstiev a v nesúlade s normálnym dobovým uvažovaním sa kresťanstvo dokázalo presadiť?
Odpoveď:
Za a, otvorenosť.
Ostatné náboženstvá boli väčšinou tajomné ezoterické kulty pre zasvätencov. V kresťanskej náuke sa nič nedialo - a snáď ani nedeje - pošepky a pod zámkou. Práve naopak, čím viac hlasitosti, tým lepšie.
Za b, zrozumiteľnosť.
Kresťanstvo nemá jazykové ťažkosti. Písmo v tom či onom jazyku je v poriadku. Kánon spísaný po grécky bol promtpne adaptovaný do latiny. A ak Nietzche podotýka, že kresťanstvo je platonizmus pre ľud - korektne naráža na dostupnosť správy. Taktiež však ignoruje ťažkosti, ktoré mal platónsky pohľad na svet s faktom, že Pomazaný bol celý z mäsa a kostí.
Za c, historicita Krista.
Z jednej strany bola správa o Ježišovi výnimočná v tom, že oproti ostatným ponukám predstavila osobu žijúcu v nedávnej minulosti, v konkrétnej provincii Judea - ktorá bola po treťom židovskom povstaní, 135nl., za trest premenovaná na Palestínu - pod konkrétnym správcom Pontiom Pilátom. Manicheizmus, mithraizmus či kult Isis sa odvolávali na pravek. Avšak z druhej strany, navŕtanie kresťanstva na hebrejskú bibliu zaručilo cveng tradície, zaručilo dôveryhodnosť vyplývajúcu z trvania (kresťanstvo sa neprezentovalo ako včera založená firma).
Za d, rýchla teologizácia.
Najmä alexandrijská škola (Clement, Origenes, Justin Martyr, Tatian) usilovne prekopala kanály medzi dobovou vedou (platonizmom) a Zjavením, ktoré vysvetlili klasickými pojmami. Do náuky sa dostáva Logos, metafory zraku a svetla (tak neznáme hebrejskému mysleniu, ktoré je založené kontra-vizuálne), pojem podstaty (Hypostatis), extázy, erosu.
Za e, rovnosť.
Páči-nepáči, kresťanstvo začalo, bolo a bude pre otrokov. Výsledné vyslobodenie je síce posmrtné, avšak smrť nebola za horami a za dolami. Smrť druhého bola na na dennom poriadku, sľub vyslobodenia pôsobil ako röntgen - nepoznal sociálne, pohlavné, kultúrne ani kultivované bariéry.Taktiež, vyslobodenie začínalo zaživa a netýkalo sa len spoločenského postavenia, ale aj psychiky (a neskorá antika je vek psychiky!): nesplnených a nesplniteľných ambícií, frustrácie, výčitiek a vnútorného boja.
Ukončime to. Ilustratívne, Pavlovsky a snáď sebareflektívne:
Nepoznávám se ve svých skutcích; vždyť nedělám to, co chci, nýbrž to, co nenávidím. Jestliže však to, co dělám, je proti mé vůli, pak souhlasím se zákonem a uznávám, že je dobrý. Pak to vlastně nejsem já, kdo jedná špatně, ale hřích, který je ve mně. Vím totiž, že ve mně, to jest v mé lidské přirozenosti, nepřebývá dobro. Chtít dobro, to dokážu, ale vykonat už ne. Vždyť nečiním dobro, které chci, nýbrž zlo, které nechci... Jedině Bohu buď dík skrze Ježíše Krista, Pána našeho!
(Dopis Rímanom, kap. 7)
