Réžia: Stanley Kramer; Scenár Abby Mann (spolupráca už na oceňovanom a tematicky príbuznom Súde v Norinbergu, 1961). Adaptácia románu Loď Bláznov (1962) od Katherine Anne Porter
Hrajú:
zjazvený rakúsky fešák Oskar Werner(451 Stupňov Fahrenheita 1966);
posledný krát na plátne je salónna, krehká, krásna a studená Vivien Leigh (Odviate vetrom 1939; Električka zvaná túžba 1951)
Film, ktorý podľa Emanuela Lévyho dostal oskarovú nomináciu len z jedného hlúpeho faktu: pozoruhodnosť bola v roku 1965 na maródke.
Dej 149tich minút na Lodi Bláznov sa týka plavby z kubánskeho Vela Cruz do Nemecka. Píše sa rok 1933, v Nemecku je čerstvo pri moci Adolf Hitler.
Čakal by som, že pôjde o vzburu na palube a zmenu kurzu.
A ono ide o nepripustenie si reality k telu. Žid Lowenthal (Heinz Rühman) spieva nemecké piesne s vlasteneckým nadšením. Klepe si na čelo pri otázke, či by nemal podniknúť podstatné kroky k vysporiadaniu sa s hrozbou nacizmu. Predsa sa nám nemôže nič tak strašného stať, Nemecko je príliš presiaknuté židovským elementom a je nás vyše milióna. To nás všetkých vyvraždia? Neprípustné! Klop Klop Klop na čelo. A spev pokračuje.
Vynára sa spomienka, že Oskar Werner hral aj v filmovom spracovaní dystopického románu 451 stupňov Fahrenheita. Táto kniha sa s nepripúšťaním si možnosti katastrofického scenára zaoberá taktiež. Pričom Ray Bradbury sa snažil namiesto vysvetlenia, že nepripúšťanie je obranný mechanizmus duševného života urobiť spoločenský výklad.
Katastrofa sa podľa neho ubytovala v monitore (televízie v jeho prípade).
A výsledkom je panika o ktorej píše Machiavelli, panika, ktorá je klasickým dieťaťom nepripravenosti a nepripúšťania si možnosti tragédie.
