David Cronenberg sa po vynáleze tzv. body-hororu (napríklad Mucha) v rokoch osemdesiatych predstavil v ďalšej dekáde s multi-kulti-drámou Crash (1996) a v posledných rokoch s vychválenou Históriou násilia. Tu sa po prvý krát objavila spolupráca s Viggom Mortensenom (a.k.a. Aragorn z Pána Prsteňov), ktorá sa skvelo osvedčila a Mortensen hrá prvé husle aj vo Východných prísľuboch.
Dej filmu uvádza na scénu ruskú mafiu v centre Londýna, proti ktorej stojí pôrodná sestrička Anna, ktorú zabudnuteľne hrá Naomi Watts. Začiatok s jedným podrezaným krkom a pôrodným úmrtím 14-ročnej unesenej zneužívanej ukrainskej dievčiny vytvára zápletku: okrem osirelého dievčatka ostal po mŕtvej Ukrainke aj denník. Sirotu si sestrička Anna zobrala pod ochranné krídla a denník hrôzy, plný usvedčujúcich dôkazov, potrebuje preložiť z nezrozumiteľného slovanského jazyka. Výlet do podsvetia začína...
Cronenberg sa v jednom z poskytnutých interview zmienil o tom, že prezradiť dopredu ako sa film skončí sa rovná zruinovaniu celého jeho úsilia. K tomu, aby vymakal dramatický prvok filmu použil formulku "I am just a driver - Som len šofér", ktorú v priebehu celého snímku k (ne)vysvetľeniu svojho konania opakuje Viggo Mortensen alias Nikolaj Luhzin. Celý film stojí a padá a práve na ňom a na tom, že režisér je majster morálneho relativizmu. Inak povedané, opakuje sa tu odmietanie čiernobielej optiky, ktoré urobilo z Crash film na jedna mínus. V prípade Východných prísľubov nemá divák úplne jasno, kto je ten Nikolaj vlastne zač. Je hrdina či padúch? Prečo pomáha a zároveň ubližuje tak, že aj v kontexte príbehu to narušuje škatuľku správňáka? Napätie a neistota toho ako sa do skončí trvá až do záverečných scén. Skvelé.
Navyše som videl film prvýkrát v pôvodnom znení bez titulkov. Exotický element ruského sveta je znásobený častým prenikaním ruského jazyka do angličtiny. A k tomu sa k uchu lahodiacemu , ale zrozumiteľnosť komplikujúcemu dialektu pridávali prvé slová jednoročnej dcérky v obývačke môjho hostiteľa a ako čerešnička na torte toho všetkého trónili prdy jeho anglického buldoga. Summa summárum - dramatický element filmu bol vystupňovaný do maxima a záver o to...
Inak povedané, režisérovi sa morálnym trikom podarilo vybičovať dramatický element na výbornú.
Zdalo by sa, že po spoznaní konca je možné film vymazať. Ale Šofér Nikolaj sa ku mne dostal ešte dvakrát. Najprv som film pustil ako kultúrny program rozlúčkovej večere s detským osadenstvom rodiny. Tretíkrát som sa k nemu dostal s ruským kamošom: nuž neodolal som vypočuť si jeho názor domorodca.
Liptovskými deckami drmalo najmä násilie, ktorým je Cronenberg ako hororový režisér preslávený. To drme aj filmových kritikov, ktorí sa zameriavajú najmä na scénu z londýnskeho tureckého kúpeľa. V nej dochádza k bitke, v ktorej musí Nikolaj čeliť čečenskej vendette. A čelí jej prosím pekne v Adamovom rúchu, čo niektorý (optimisticky?) vyhlasujú označované ako veľký návrat mužského aktu do vizuálneho umenia, a preto svojim významom scénu prirovávajú k prototypickej naháňačke z Francúzskej spojky. Ak by aj mali ohlasovatelia pravdu, je to vlastne v perspektíve boomu metrosexuality (posledné plusmínus desaťročia) ani nie je natoľko prekvapivé. Ktovie, ktovie, či sa pokusy o zachytenie krásy cez mužskú nahotu stanú znesiteľnými či normálymi. Je to zamotaná predstava, hm, s Rodinom v záhrade Stanfordskej univerzity však napríklad nie je problém, alebo?
Rodin a Cronenberg
S Rusom Arťomom a tretím pozrením sa sploštila zážitok z drámy aj nahoty. A čo ostalo? Podľa mňa jadro celého snímku, ktorým je scenár a herecké výkony dvojice Viggo Mortensen a Vincent Cassel. Všetky scény, v ktorých si tieto postavy vymieňajú repliky sa pohybujú na hranici komiky a je to pohyb veľmi vydarený. Vulgarita a slizkosť potlačeného homosexuála Kyrilla a cynická chladnokrvnosť Nikolaja k sebe pasujú tak, ako k sebe v mojom rebríčku naposledy pasovali akčné scény Batman-a a Jokera. To bol však iný príbeh a to najlepšie z konfrontácií v Temnom rytierovi sa viedlo bez slov, zatiaľčo tu kraľuje skvelá kombinácia slova a akcie. Spolu s exotikou a brutalitou sa blížime k výšinám Inglorious Bastards. Koho si uchovávate ako vydarenú komickú dvojku vo svojich osobných filmotékach vy?
Bravúra od prvej (hore) do poslednej spoločnej scény (dolu).
Vincent Cassell & Viggo Mortensen
Po vzhliadnutí Gomory som hovoril, že takto zľahšovať tému rovná sa rúhanie. A nakoniec to "ľahké" ostalo tým, kvôli čomu sa oplatí k Východným prísľubom zas vrátíť.
