Leitmotívom Inglourious Basterds (2009) je téza, že >>kino<< je najlepší zo všetkých možných svetov. Inglourious Basterds je pocta tradícii filmu, je to milostný dopis temnej kinosále. Ilustruje to hneď úvod. Film začína skladbou The Green Leaves of Summer of hollywoodskeho velikána Dmitri Tomkina, ktorý ju zložil pre western Alamo (1960). A úvodná prvá epizóda začína hravým citovaním z ďalšieho westernového trháku - Once Upon a Time in America. To je všetko hrozne cool. Naozaj. >>Ale!<< Inglorious Basterds sa presúva a odohráva sa "Once Upon a Time in Nazi Occupied France".
Následne na scénu majstrovsky vybieha Christopher Waltz alias SS-Standartenführer Hans Landa. So svojou aurou nemeckého ovčiaka a metódami a fajkou Sherlocka Holmsa odhaľuje tajný úkryt židovskej rodiny. SS-poskoci ju zmasakrujú. Ako jediná prežíva krásna Shoshana (Mélanie Laurent) a stáva sa v tomto príbehu pomsty majiteľkou malého parížskeho kina. Neskôr sa práve v jej kine má premietať premiéra nacistickej novinky "Pýcha národa."
Pomstiť sa za Holokaust chce aj špeciálne židovské komando Inglourious Basterds, ktorému velí Indián Aldo Raine (Brad Pitt). Pred očami sa teda vinú dve k sebe sa blížiace dejové línie a zároveň dve Tarantinove vyznania lásky: ku kinovesmíru cez postavu Shoshany a ku kovbojke cez postavu Aldo Raine-na. A sú to vyznania elektrizujce, budiace k životu chuť zabarikádovať sa v obývačke so starými nemeckými snímkami. Rovnako sa režisérovi darí pripomenúť emócie prestreliek z >>detských<< čias. Winnetou sa v Inglorious Basterds nespomína náhodne.
Problém tejto štavnatej a mastnej kinematografie je látka. Nech si Quentin miluje kino a kovbojku, ale predstierať, že filmová galaxia je opustený, izolovaný, nezávislý, suverénny ostrov s nepriepustnými múrmi, ostrov, ktorého zákony nezodpovedajú reálnemu svetu, ktorý je tu a teraz je omyl, blbosť a nebezpečenstvo zároveň.
Predpoklad, že svet kina - Tarantinov najmilovanejšieho životného prostredia - je izolovaný, je chybný už len preto, že v roku 2009 bolo možné v reálnom svete získať za prvé financie a za druhé Oskara zato, že umelec premení Holokaust na Western. Išlo by to napríklad dvadsať rokov dozadu? Alebo dala by sa podobne spracovať napríklad téma arménskej genocídy? Izolacionista by odpovedal kladne...
To, že to ide je však znak, že Druhá svetová vojna sa nás bezprostredne (napríklad cez pamätníkov, alebo cez studenú vojnu) už netýka. Že pamäť bledne. Na druhej strane to nie je len nebezpečenstvo, ale aj oslobodenie a >>možnosť<< produkcie Inglourious Basterds je radostná zvesť.
V mojích očiach je Inglorious Basterds ako film jednoducho pecka. Ale, a táto veta bolí písať, u mňa v tomto prípade musí dať kino prednosť histórii. Misky váh sa jemne nachyľujú v prospech morálnej intuície.
Nie je Inglourious Basterds prirovnateľný k parádnej detskej hre, avšak hre, v ktorej sa upaľujú mravce?
Je to výborné, ale nejde to.
