Maľba prelomu 19. storočia sa dá zlomiť na dva prúdy. Ten prvý je neo-klasicistický. Druhým je romantika. Tú však momentálne necháme spať. Najmä vo Francúzku je neo-klas bez vyschnutia pritomný už od 17. storočia, avšak Winckelmann ho obohatil o fyzickú hmatateľnosť, dodal mu pramene z archeológie, najmä z klasickej sochy.
O čo ide na tomto mieste je však fakt, že od osemnásteho storočia je tento prúd demokratický. Republikánsky étos bol napríklad vrcholovým francúzskym učencom Hypolitom Tainom dlho považovaný za ohnisko revolučného zničenia Starého režimu. Je nutné doplniť, ze neoklasicizmus, osvietenstvo a neskôr modernizmus nepozná jazykové rozdiely. Ide o globalitu, tvary týchto diel - vo svete medzinárodného modernizmu staviteľstva by sa jednalo napríklad o fenomén mrakodrap - su uznané naprieč kontinenmi.
V maľbe neo-klasicizmu je neprehliadnuteľý Jacques Louis David [1748-1825]. Jeho vyjadrenie republikanizmu v Sľube Horáciových synov by sa mohlo porovnať s Americkým sľubom vernosti. Mňa zaráža jeho podoba s afroamerickým emancipačným hnutím. Ako totiž poznamenal Mark Twain - história sa síce neopakuje, čo však neznamená, že sa nerýmuje. Pod tým mám na mysli, že Sľub Horáciových synov je aktualizovaný Tommie Smithom v 1968. Tento víťaz behu na 200 metrov na olympiáde v Mexiko City vystrojil parádny hepening, keď spolu so so svojím spojencom Johnom Carlosom zdvihli ruku zaťatú v päsť pri odovzdávaní medailí. Rituál, ktorý je nabitý symbolickou hodnotou v každom svojom kroku, dostáva týmto gestickým výkrikom Čiernych Panterov elektrický šok v priamom prenose.
J.L. David, Sľub Horáciových, 1784
Archív Wikipédie, Ovenčovací ceremoniál behu na 200m, Letné olympijske hry, Mexiko City 1968. Rituálny protest gestom Čiernych Panterov. Tommie Smith, John Carlos.
Davidov obraz Smrť Marata (1793) je čítankovou ukážkou etického ideálu a étosu neoklasicizmu. Takto to má byť, nie tak to je. Marat je idealizovaný, nevypadal tak božsky. Tealista Manet ani impresionista Monet by ho neskrášlili, ponechali by mu jeho xicht rozožratý kiahňami. Tu sa však dáva prednosť mučeníckej kozmetike. Vkusnou aktualizáciou posledných dní je portfólio februárového čísla magazínu New Yorker, kde fotograf Platon pripomenul Charlayne Hunter Gault – prvú černošku v bielom mori Univerzity v štáte Georgia. Písal sa rok 1961.
Vrelo doporučujem pomalú prehliadku celého portfólia okorenenú rozhovorom autora v talkšou Charlieho R.
J.L. David, Smrť Marata, 1794
Fragment online vydania magazínu New Yorker, Charlayne Hunter-Gault, Platon, 2010. Neoklasicizmus súčasnosti.
Osvietenský postoj ako ho vidíme vo vizuálnom spodobovaní je nadstranícky a nadetnický. Plus má v sebe istý kus optimizmu. Nárokuje si angažovanosť. Prahne po emancipácii. Toto je drobná ilustrácia jeho obdivuhodnej tváre. Ale je možné, že jeho patologické úchylky -od teroru Jakobínov k propagande Sorely- by prevážili.
