Srdan Dragojevic vypustil tento film do sveta v roku 1996. Teda krátko po podpísaní Daytonských dohôd, ktoré vojnu v Bosne ukončili. Okolo okamžitého hitu - ktorý po dlhej dobe vyhnal celú bývalú Juhosláviu do kina - sa rozhorel škandál. Chorvátsky kritik napísal, či by bolo dovolené nemeckému režisérovi v roku 1946 nakrútiť film, ktorí by hovoril: "Sme zasratí retardi? To je jasné! Ale aj tak sme najmocnejší."
Hneď úvodným snímok sa však vzpiera takémuto doslovnému výkladu. Krásna dedina krásne horí je otvorená venovaním. Komu? Mŕtvemu komplexu juhoslovanského filmového priemyslu. Už to by malo kritikovi jasne naznačiť, že vzťahy medzi filmovými obrazmi a historickými procesmi sú zamotané. Dôležitým predznamenaním je teda uvedomenie si, že výpovedná hodnota filmu neleží v reprodukcii reality. Dedikačná tabuľka prvého snímku je ako dopravná značka "Zákaz prenosu do skutočnosti".
Na druhej strane ani všetky antirealistické techniky nasadené v tomto snímku nezabránia divákom mýliť si filmovú metaforu s výpoveďou o reálnom stave vecí.
Na druhej strane ide plod kultúry, v ktorej práve skončila vojna. A srbský pohľad na vojnu v Bosne je tematickým okruhom, v ktorom sa kľukatí príbeh bosnianskeho Srba Milana (Dragan Bjelogrlic).
Po otváracom venovaní nasleduje dokumentárna stopáž z roku 1971. Vtedy sa kdesi v Bosne mal otvoriť tunel "Bratstva a jednoty". Táto fráza je na vývesnom štíte celej ideológie juhoslavizmu. Filmovou odnožou tejto ideológie je slávny juhoslovanský partizánsky film. Po smrti Tita v 1980 sa spálilo bratstvo, jednota aj partizáni. Príbeh filmu je aj príbehom tohto požiaru.
Tvorí ho niekoľko paralelných línií spomienok zraneného Milana, ktorý leží zranený nemocnici a plný nenávisti sa gestami vyhráža smrťou vedľa ležiacemu chlapcovi s Bosny a keď zavrie oči, preberá si život.
V spomienkovej línii detstva spomína na najlepšieho kamaráta Halila. V línii vojny spomína na Halila tiež, ibaže ako na nepriateľa na život a na smrť. V destve je kľúčovým momentom smrť Tita, ktorí chalanov zastihne pri špehovaní mileneckého páru. Správa o smrti vodcu prichádza z rádia a in fragranti. Milenci sa zaseknú a spontánne rozplačú. Chlapci sa tiež povzbudzujú: "Plač! Dobre, ale aj ty plač! Dobre! Nedá sa mi! Vytlač aspoň slzu! " Nie... Aura Tita je mimo dosah tejto generácie. Túto generáciu už nezaujímajú partizáni. A naozaj, produkcia partizánskych filmov v osemdesiatych rokoch sa v juhoslovanskej kinematografii pozastavila.
A na čo spomína Milan ak ide o vojnu? Na partiu barbarských srbských paramilitantov, ktorá skončila okľúčená presne v tom istom tuneli Bratstva a jednoty, ktorým sa otvára film, ktorý neskôr zaujímal výsadné postavenie aj v destve Milana a Halila. Ibaže Milan je tentokrát so svorkou ožratých četníkov, ktorí vyspevujú starodávne srbské ľudové odrhovačky a blekovajú, že srbský národ jedol vydličkou už vtedy, keď Švábi ešte žrali rukami. Tento zásek v podzemnom tuneli sa dá vyložiť rôzne, možno ako odkaz na Kusturicov Undeground, možno ako metafora srbskej retardácie do romantickej mentality 19. storočia. Práve vtedy bol jeden z najväčších hrdinov srbského odboja proti Turkom Milan Obremovič.
Podoba s menom hlavného hrdinu srbských dejín 19. storočia s Milanom v tomto filme je možno čisto náhodná. Každopádne: Oproti aktuálnemu snímku Na ceste (Na putu) je Krásna dedina krásne horí (Lepa sela lepo gore) hlučný halucinogén. V vo svojom anti-realizme však zodpovedá na podobnú otázku. Tam kde sa "Na Putu" zaoberá premenou juhoslávskeho Moslima na radikála predstavuje "Lepa sela" premenu juhoslávskeho Srba na nacionalistu. Dragojevic to však robí technikou, ktorá je bystrejšia, záludnejšia, nie tak výslovná, poetickejšia a humornejšia.
Proste kvalita inej triedy.
Lepa sela lepo gore
Rádio Televízia Srpska, 1996
Réžia: Srdan Dragojević
Scenár: Srdan Dragojevic, Vanja Bulic
Hudba: Aleksandar Habić & Laza Ristovski
Hrajú: Dragan Bjelogrlic, Nikola Kojo, Molorad Mandić, Dragan Maksimović
