9.apríla 2009 som navštívil terezínske ghetto spolu s jeho bývalým väzňom, ktorý zažil Osvienčim i pochod smrti, pánom Pavlom Wernerom.
A aj keď hovoril, že prišiel o Boha v Birkenau, predsa len z neho srší kus vyvolenia – veľvyslanectva sakrálna (snáď sa to dá nazvať prostou hrdosťou), ktoré je stratégiou života Židov.Dokonca až natoľko, že v knihe Saving Israel: How the Jewish People Can Win a War That May Never End prichádza David Gordis s tézou: There are more important things than peace.
Židia, zdá sa mi z teplučkej Prahy, teda majú to, čo Rod Liddle nazýva svaly.
V The Spectator volá po zmene defenzívnej taktiky anglikánckej cirkvi voči mozzies (nekorektne moslimovia, slangovo moskyty), vyháňa cirkev „do posilky“, v ktorej by sa zbavila syndrómu Dubček. Diagnózu syndróm Dubček som si vymyslel pri hrabaní sa v Pražskej jari - a jej pointou sa mi zdá nutkanie ku konsenzu za každú cenu zo všetkými a ilúzia, že všetko a zo všetkého sa dá vykecať. Nebola toto (ničivá) taktika našej politickej elity tých čias a Dubčeka obzvlášť? Okrem anglikánskej cirkvi trpí Dubčekovým syndrómom aj ďalšia veľká ryba - Barack Obama: „V tomto okamžiku sa spomaľuje stúpanie oceánov a naša planéta sa začína uzdravovať.“ Tento ohromný "performatívny" jazykový akt predviedol po získaní prezidentskej kandidatúry minulého roku. Až sa zdá, že jeden z príznakov syndrómu Dubček je pasovanie sa do úlohy hlavného hrdinu z Genezis 1.
Pán Werner, moja úcta.
