Sloboda je principiálna hodnota. Ako študent histórie nachádzam nevyhnutnú súčasť povahy principiálnych hodnôt v ich konkrétnom vyjadrení. Ako ideu je preto potreba slobodu poznávať aj v perspektíve miestnej tradície. A ako hodnotu je zas potrebné ju presadzovať aj s ohľadom na prítomnú situáciu. Filosoficky a právne je povaha sloboda vymedzovaná ako vzťah medzi dvoma pólmi: istotou od donútenia a možnosťou k činu. Isaiah Berlin napríklad vo svojej oxfordskej inauguračnej prednáške na označil tieto póly za koncepty negatívnej a pozitívnej slobody. Ústava Slovenskej Republiky vo svojej prvej hlave spomenuté napätie slovami: Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Tvrdím, že Berlinov dôraz na negatívny pól slobody vyslovený s poukazom na politický totalitarizmus je vo vzťahu k Slovensku vrcholne pravdivý aj dvadsať rokov od konca studenej vojny a polstoročie od prednášky samotnej.
V perspektíve miestnej tradície chcem túto tézu podporiť argumentom o
meškajúcej modernizácii Slovenska. Slovensko nemá tradíciu slobodného podnikania a kapitalizmu - 50% hranicu zamestnanosti obyvateľstva v priemysle, čo je kritérium prechodu z agrárnej do industriálnej spoločnosti, prekonalo až roku 1963. K industrializácii pritom dochádza paralelne k radikálnej prestavbe sociálnej štruktúry po komunistickom prevrate. Aj priemyselná spoločnosť však dlho zostávala vidieckou spoločnosťou. V roku 1963 žije v slovenských mestách len približne 35% jeho obyvateľstva a dodnes sa jedná o druhú najmenej urbanizovanú krajinu Európskej únie. Taktiež nacionalizmus na Slovensku vznikal oneskorene. Historik Miroslav Hroch poukazuje nato, že vznik národného hnutia na Slovensku nie je spojený s liberalizmom 19. storočia a hnutie za emancipáciu národných inštitúcií nebolo na Slovensku spojené s hnutím za občianske práva. Tvrdím, že z tejto perspektívy k miestnej tradícii je možné porozumieť dôvodom pretrvávania vysokej hodnoty príbuzenstva, susedstva, autority a daných faktorov, medzi ktoré patria pôvod, rod a náhoda oproti vlastnému výkon či individuálnemu kritickému mysleniu. Sem patrí oceňovanie bohatstva a vzdelanie rodičov, sociálnych kontaktov a politických spojení, národnostného a rasového pôvodu, náboženstva či miesta narodenia. Na Slovensku pretrvávajú hodnoty vidieka. O tom svedčí aj absencia širšieho hnuta proti donucovacím praktikám komunistického režimu a politické angažovanie sa spisovateľov - intelektuálov (Novomeský, Válek, Mihálik, Mňačko) v jeho normalizačných štruktúrach po sovietskej invázii r. 1968. Títo spisovatelia sú dodnes povinným čítaním povinnej školskej dochádzky. V perspektíve prítomnej situácie možno ilustrovať moje tvrdenie o potrebe hájenia istôt od donucovacích praktík výrokom prezidenta Ivana Gašparoviča čerstvo po jeho zvolení: „Ale sme im dali, Boha, novinárom“. Pretože sú to médiá, najmä tlač, ktoré najviac bránia tieto istoty a je to súčasná vládna politika, ktorá ich ohrozuje. O masovom odpore proti tomuto ohrozeniu slobody sa nedá hovoriť - predseda vlády je jedným z najpopulárnejších politikov Slovenskej histórie.
Sloboda je pre historika zakotvená v tradícii regiónu a v jeho súčasných potrebách. Na drobných ilustráciách z tradície slovenskej meškajúcej modernizácie a na prítomných praktikách politických elít som sa snažil hájiť svoje tvrdenie, že naša sloboda je v prvom rade v ochrane našich istôt pred diktátom mocenských síl.
