Pred niekoľkými dňami zahlásil kalendár, že svoj sviatok oslavuje svätá Monika, jedna z najslávnejších matiek Európy. Včera sa k nej pridal jej syn svätý Augustín. Patrón dňa dodá dátumu zvláštnu a vždy inú príchuť, pomáha nezabudnúť na to, ktorý je dnes deň, je výborným spoločníkom proti monotónnosti.
Pri internetovo dostupných bibliografiách je väčšinou dokresľujúca vizuálna reprezentácia. Jeden z najčastejších portrétov svätej Moniky a svätého Augustína je z ruky Ary Schaffera, Holanďana z prvej polovice 19. storočia (1795-1858). Ak je v tejto dobe vizuálna tvorba ešte stále obsahovo v dominancii historických tém (pred nástupom realizmu), formálne a ideovo proti sebe stoja osvietenský, umiernený, rozumový neo-klasicizmus a búrlivý barbarizujúci revolúciou rachotiaci romantizmus. Práve tam mi ale Monika a Augustín zapadájú omnoho prirodzenejšie. Augustín je Augustín z Afriky a Afrika sa v 19. storočí stávala novo objavovanou inšpiráciou pre romantiku, zatiaľ čo neo-klacici sa držali antiky.
Navyše, tvorba Ary Schaffer-a je zaraďovaná k tzv. frigidnému klasicizmu, čo je možné vysvetliť jeho holandským pôvodom. Jeho maľby boli hýčkané holandskými protestantskými pastormi a, čuduj sa svete a dokonca aj Vincentom van Goghom si vo svojej náboženskej fáze lepil po stenách Schafferove "frigidity".
Ponúkam katastrofický a zveličený scenár: Nepremenil sa tento štýl do frigidného romantizmu? Nestal sa z neho žáner sladkých svätých obrázkov, ktorý zahodil aj ten posledný klasický nárok na racionalitu a dospel k mdlej hladkajúcej kvalite romantických emócií? Nedospel tento vývin k masovej produkcii sošiek panny Márie, ktorú si neskúsený pozorovateľ môže pomýliť s bábikou Barbie?
Ary Schaffer stal najreprodukovanejším maliarom svojej doby, jeho maľby sa stali náboženským popom ako u protestantov, katolíkov aj anglikánov.
Má byť umenie, ktoré chce byť umením najvyššej priority, takto frigidné?
Nie je až príliš zrozumiteľné?
Až príliš v jasných farbách?
Netrčíme v 19. storočí? Ide, samozrejme, len o vkus.
