Uzurpovať si čas pre seba a venovať ho čítaniu dejepisného diela. Zážitok, ktorý má hodne poschodí. Postupne by som si rád dovoľoval predstaviť niekoľko činiteľov, ktoré sú viac či menej pri „kolonizovaní našej pamäti“ (P. NORA) očividné.
Začnem troma piliermi či orieškami, ktoré vychádzajú z klasiky antiky. História ako samotné slovo má v Grécku svoje rodisko. A i keď sú významy kočovníkmi, predsa len už tu bol ten výraz nabitý svojou nefilosofickosťou, nepríliš hĺbavou povahou, nešpekuláciou. Vtedy handikep, dnes možno kompliment. Ak sa teda robila história (ešte nepliesť s dejepisom) znamenalo to, že poznávané je „telesne prítomné“, je to toto tu (poprípade v pamäti očitého svedka). Písala sa ale i história prírody – niečo na spôsob dnešných prírodopisných televíznych dokumentov, snáď. Dejiny boli teda členom historickej rodiny – pozrime sa na tri črty, ktorými nás starí páni (THUKYDIDES či HÉRODOTOS) obdarovali:
1.Črta estetická
V zmysle aristotelskom a vyššie naznačenom. V histórii ide o vnímanie (AISTHESIS). Na neopakovateľné záhyby mien a činov sa vskutku dbá. A tak nad dejepisom FICHTE ohŕňa nos a hovorí o preberaní hrachu, HEGEL zas o mávne rukou nad rozprávkami kronikárskej povahy. Stredoškolská predstava dejepisu je tak často synonymom božstva nudy a tupého memorovania dátumov (na druhej strane, aj pamäť potrebuje telocvičňu). Estetika dejepisectva nás drží pri zemi – zabraňuje silným intelektuálnym zážitkom a hrá na city, avšak poctivo a „fakticky“.
2.Črta archaickáSpoznať znamenalo objasniť pôvod. Počiatok bol princíp. Otázka odkiaľ pochádzaš mierila až na dreň. Obec si osoba sa teda (aj) v histórii poznáva príbehom svojho života, jeho delením na najmenšie spoločné menovatele jednotlivých etáp. Dôraz sa kladie na okolnosti pôrodu a raného detstva. Dnes to znie (cum grano salis) psychoanalyticky, história však chce poznávať tak, že skúma vývoj a okolnosti vzniku. O smiešnej dôležitosti archaického živlu nás môže presvedčiť napr. preambula našej Ústavy.
3.Črta politickáPrvé dejiny sa venovali výhradne otázkam verejnej správy a moci. Spolu s tým sa píše o tom, že o tom, ako mala história obce vypadať, rozhodovala politická orientácia tvorcov a zadávateľov. Nehovorím však o úmyselnom mrzačení faktov. Skôr o tom, že antickí demokrati (ISOCRATES) chceli od histórie politickú službu, chceli, aby fungovala ako občiansky tmel ako darca identity, aby dokázala presvedčiť a byť prostriedkom dohody. Naopak, technokrati typu PLATÓNA vyžadovali najmä exaktnosť a odbornosť a to aj na úkor nezrozumiteľnosti, neatraktívnosti a neangažovanosti. Odtiaľ sa vytyčujú dva póly historického diela až dodnes: pól rétorický (a kultúrny) a pól filosofický (a vedecký). Medzi riadkami je možné vypátrať rétoriku historika – jeho hodnotový svet a zároveň miesto, aké bolo asi v dobe vzniku knihy dejepisu v jeho kultúre prisúdené. Na druhej strane nám filosofický pól predvádza pramennú základňu a teoreticko-metodologické figúry, ktoré majú primäť k prikývnutiu právoplatnosti jeho vývodov. Sú rétori typu HANSA-ULRICHA WEBERA, ktorého cieľom bolo výrazne prispieť k denacifikácii svojej vlasti a naopak rétori typu JOSEFA PEKAŘE, ktorí hovoria o nutnej nezaujatosti svojho poslania. A zas sú vedci typu držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu ROBERTA FOGELA či Francúza EMANUELA LE ROY LADURIE, ktorých cieľom je, aby sa dejepis písal v číslach a jazyku matematiky/štatistiky a naopak historici typu PAULA VEYNA, ktorí hovoria o histórii ako románe. Nehovoriac o tom, že politický dejepis je dodnes kráľovnou historických vied.
Ak si niekto myslí, že vykrádam ZDEŇKA VAŠÍČKA, s radosťou sa k tomu priznávam, ale ide o inšpirujúcu lúpež, či skôr lúpežnú inšpiráciu.
