Prastarý hipík vytriezvuje svojim bonmotom hrdinu Elementárnych častíc. Premeniť slabosť v úbohosť? Prečo sa nenadýchnuť komparatívnych výhod? Žobráka či „křoví“ má robiť bezcestie (slepota) alebo hlboké presvedčenie (nie racionalizácia, ale - kde je hrana medzi dvoma konkurentmi?) o optimálnosti (nie zjazdnosti) z pomedzi ostatných možných trás. Katolícka cirkev nemá byť útulkom sexuálne labilných/neschopných (snáď tak úplne nie je) a celibátna prísaha nemá byť maskou šlachetnosti. Celibát ako obeť, celibát iba elitám! Videl som chlapca, ktorý zo svojho mrzkého postihnutia tela i duše dokázal vymodelovať imidž lorda hardcorovej scény, jeho vozíček mu bol ozajstným trónom, videl som ako sa dokáže postarať o diskotékový set a "honění lachtanů" prenechal iným.
Ľudová bibliofília (viz štatistiky, Češi sú európsky kvantitatívny majstri nielen v pive, ale i v čítaní) je možno možno pekná ukážka svojsky zamotaného príbehu pôsobenia reformácie na ich svet. Co je psáno, to je dáno, bez ohľadu nato, kde a kým, kniha ako posvätný objekt pre rozptýlené vidiecke skupinky 17-18. storočia.
Sedis amini est in memoria – sídlo duše je v pamäti, vyriekol (asi) Augustín. Motanie sa vôkol spôsobu práce z minulosťou, ktorej pramene nie sú písomné záznamy, ale archív je živá ľudská pamäť - motanie sa vôkol orálnej histórie - vztyčuje predstavu vzťahu toho čo bolo - so skutočnosťou, predstavu, ktorá má obojsmerné prúdenie (obraz minulosti podmienený situovanosťou, dejiny ako jeden z orgánov tvorby prítomnosti) . Minulosť prestáva byť skamenelinou faktov – ak je však duša jedna z vysvetliviek otázky čím som, tak by som jej dom asi ani vôbec nechcel lokalizovať, a len náznakom narážam na dojem, že pamäť je snáď jej podhradím, jej živiteľkou, providerom . Spojenie duše s pamäťou by znamenalo život v citáciách útržkov kultúry či mediálnych klebiet, na druhej strane, ak PIERRE NORA hovorí o dejepise ako o kolonizácii pamäti, metaforicky sme si príbuzní a pritakávam jeho figúre.
