Dva týždne ako voda.
(Ja)
Sopečný masív kopulujúci tvojim dotykom.
Neteším sa.
(My)
Už i ty začínaš:
nechcené akoby, nesmelo naozaj.
(Možno)
Ruka na pluhu, neobzeranie.
Part-time lover, Full-time friend.
S eštebákom v srdci, ktorému rozbiješ
hlavu úlomkom náhrobného kameňa,
(odo dnes súčasť duševného nábytku).
Písanie (nie odpisovanie) je štýl myslenia. Tvrdenie snáď príliš osobné. Ale predsa len je vylamovaním vlastných tvrdení. Mnohé z nich by (viď úvodný verš) vyhasli a určite sme sa všetci skladáme z pohrebísk obšťastňujúcich/spásonosných nápadov (ktoré ležia ako družky premárnených príležitostí). To je však len jeden spôsob, ktorým sa dá vylamovanie uskutočňovať – totiž zacítiť záblesk, prichytiť tušenie, námet a nenechať ho naposledy vydýchnuť, ale pustiť sa za svetielkom kdesi v diaľke.
Odbočka: nie že by bez pera nešlo myslieť, podobne ako sa dá bez neho cítiť či bolieť. Ja som však bez pera (či klávesnice) papagáj.
Medzi momentálnou pozíciou a svetielkom je temno. Ostáva pokušenie zmiešané zo strachom (a lenivosťou) vydať sa za ním. Druhá možnosť je moja favoritka, vylamovanie toho, ako na tom som a na čom vlastne som, sa podobá blúdeniu. Katapult je skôr otázka než tušenie a pointou samotný, často chaosom zmietaný let než destinácia. ROMAN TRABURA je síce maliar, ale svoje stavy tak isto: vízia verzus od nuly. Chute má však nastavené naopak.
Na popolcovú stredu sa v katolíckych kostoloch na dnešné mravy pomerne smiešnym spôsobom pripomínajú na dnešné časy pomerne neviditeľné, ale predsa len fakty (viď posledné trojveršie). Má byť zmyslom premena obáv v úlohy? MILAN M. ŠIMEČKA písal síce o úrokoch, ale predsa len šlo o vetu týždňa, ktorú si sem našróbujem:
Strach má ovšem smysl jen tehdy, je-li omezením naší pýchy
a neochabuje naší přirozenou důvěru v budoucnost, jejímž vyjádřením ja např. Život na dluh.
