Predĺžený víkend je ako malý únik z reality. Vybehneš za hranice, na pár dní vypneš, spoznávaš nové miesta a keď sa vrátiš späť na Slovensko, pristihneš sa pri otázke: prečo to u nás nejde tak, ako inde? A pri tom tu máme ozasné skvosty, len ich treba oprášiť.
Česko, Rumunsko a Maďarsko – príklady, ktoré prekvapia
Človek,ktorý často nemá tú možnosť odskočiť si, by čakal, že Slovensko je pred Rumunskom či Maďarskom v cestovnom ruchu , službách a infraštruktúre. Realita je však opačná. Nehovoriac o Českej republike, a po nedávnej skúsenosti, mi fakt tlačí na jazyk veta, ako to tí pražáci robia. Ale spať južnejšie od nás:
Rumunsko posledné roky masívne investuje do infraštruktúry, či už ide o cesty, hrady alebo služby. Navyše, Rumuni pochopili, že bez moderných ciest a služieb turisti prídu raz a druhýkrát už nie.
Maďarsko má zas Budapešť, ktorá patrí medzi top európske destinácie. Ale nezostáva len pri hlavnom meste, investujú do kúpeľníctva a turizmu na vidieku, či kúpalísk. Cestovný ruch tam nie je vedľajší produkt, ale premyslená stratégia, ktorá prináša štátu peniaze.
A teraz si predstavme Slovensko, Tatry, hrady, kúpele, vinohrady, kúpaliská, lyžiarske strediská, historické centrá. Máme všetko, čo by sme mohli predať svetu. Lenže namiesto toho sa u nás cestovný ruch často točí v kruhu: málo peňazí, slabá infraštruktúra, slabá propagácia.
Prečo oni investujú a my nie?
Rozdiel je v prístupe. V Rumunsku a Maďarsku pochopili, že infraštruktúra , služby a cestovný ruch nie sú len „výsady turistov“, ale reálne investície, ktoré sa vrátia v ekonomike, v pracovných miestach a v regionálnom rozvoji.
Na Slovensku je to však väčšinou tak, že:
investície prídu až pred voľbami, keď treba rýchlo získať hlasy,
namiesto dlhodobej stratégie sa riešia krátkodobé sľuby,
infraštruktúra sa opravuje len tam, kde je to politicky výhodné,
a obrazne to vystihuje vôňa asfaltu ešte vo volebných miestnostiach.
Výsledok? Po návrate z víkendu v zahraničí človek hneď cíti rozdiel – od diaľnic, cez služby až po celkovú atmosféru. Ľudí vo večerných mestách ubúda, podniky sa zatvárajú skôr a tak sme sa ocitli v jednej nekonečnej špirále.
Jedno je však isté, tento blog problém nevyrieši, ani arabelin prsteň, či Potterov prútik. Jedinou možnosťou je systematická a racionálna práca s prienikom štátu a súkromného sektora, bez ohľadu na stranícke tričká.
Náš pád do reality
Cesta domov je teda vždy trochu tvrdý návrat. Z jedného sveta, kde to funguje, do druhého, kde sa veľa hovorí, no tempo práce nie vždy tomu zodpovedá. Slovensko má všetky predpoklady stať sa turistickou veľmocou strednej Európy, ale kým sa náš prístup sukromného a verejného sektora nezamyslí, nepomôžu tomu ani desiatky asociácii a všetko skončí ako naša niekdajšia pýcha Krásna Hôrka.
