Zmáčala som koberec výhovorkami - Tvojimi. Začala som písať. Pobozkala kríž. V nemom dialógu dvoch párov očí, som splynula.
Prehĺtajúc slzy, alebo plačúc nezadržateľne, vtrhnúc do toho nášho, obišla som naše stromy, naše lampy - tam si vždy býval vyšší odo mňa.
Pri tom stánku, červenom miesto nás, ten zakrýval pravdu, pred našimi vlastnými. Aby nikto nepovedal, že aké krásne je byť spolu, neustále sme zdôrazňovali význam počasia, čo panoval nášmu sebeckému vzťahu, veď predsa jar je tak premenlivá, tak nestála, taká - naša. Ty myslel si na seba, a ja tiež na seba.
Boli chvíle, keď srdce bilo, aj to druhé - koncert v nás. Zbavila som sa prebytočnej ľútosti, a len písala. Tak boľavo, tak rozhorčene. Tak dievčensky.
Ten čo odišiel, je neznámy. P-e-r-s-p-e-k-t-í-v-a.
Ako film. Len nemý. Vojnový.
Že vraj láska ako hrom. Hromozvod blesk nezastavil. Hromozvod je nefunkčný. Je po záruke. Operenec čo sedel na vedení, už dolietal. Vedenie už nevedie. Každý je niekde inde.
Človeku obyčajne nechýba to, čo nikdy nemal, ale väčšinou mu veľmi chýba to, čo takmer mal. A úplne najviac mu chýbajú veci, o ktoré prišiel. Aj keď sa modlíme a dúfame, že naše vzťahy, náš výzor a životy sa zlepšia, mať viac v skutočnosti znamená, že môžeme aj viac stratiť (...)
