Vyčkával.
Žiadala som si chvíľu, hoci tú najmenšiu, nevediac, čo to chvíľa je, len som túžila po jej jestvovaní, pochabo, márnomyseľne, aspoň na chvíľu zažiť, chvíľu ...
Stretnúť sa, len tak, náhodne, bez náhody, (ne)vyžiadane, mĺkvo, alebo, bez konca, tak je to najlepšie, neodhadnúť, kedy máš dosť.
Videla som sa, ako blúdim Madridom, a neriešim. Chcela som byť len sama so sebou, dohodnúť si so sebou schôdzku, a konečne sa vážne porozprávať, nemlčať, neskrývať, byť si nápomocná, byť živá ako sa len dá.
Hlučné vo mne. Je ľahké chcieť, ale to je tak všetko.
Zbalila som pár mariek, nemysliac na budúcnosť, nastúpila som do autobusu, zakývala pozostalým.
Zablúdená. Napoly zanietená pre skutočnosť, zapletajúc sa do cudzích brlohov. Potulovala sa v prériách, zahľadená do seba.
Nepraznivé vplyvy úsudkov iných, zablatená od hrôzy nočných môr.
Ale všetko sa stratilo. A to nové by nikdy nebolo ono. Zaplatila som za vlastný názor, zrealizovala nezmysel.
To čo bolo pevné, stratilo na váhe, zabárajúc sa do piesku, ako kalika, so svalovkou spevniť krok, zaniknúť v cudzom objatí, bozkávať fľašu za posledné drobné ... a potom sa oklamať, že áno, takto je to dobré.
Vyrástla som, ale náprotivne neviem, čo chcem. Prečítala som haldy strán, spálila nehorľavé. Obrátila som sa chrbtom chcenému, precenila človečinu. Kamene som hádzala do vody, pila som z cudzích dlaní.
Ako malá, vydesená, nesvoja. Tak mi Bože pomáhaj.
