Dávala som si do nosa. Vstávala s nejasnou predstavou, ako bude ten deň vyzerať, ako budem vyzerať ja, a ako oni. Naučila som sa za ten čas mnoho vecí, za ten čas, čo som vyrástla, čo som vstávala neskoro, aspoň na zlomok jednej sekundy, alebo viac sekúnd, som chcela byť dobrou dcérou, umývať si zuby minimálne 5 minút, až kým mi Colgate nevytekal aj cez nos, nesadať si k raňajkám v pyžame, nikdy (nikdy!) sa nezapliesť do rodičovskej hádky, zjesť všetku zeleninu, povysávať aj pod sedačkou, skrátka spraviť, čo sa odo mňa požaduje, bez zbytočných rečí, bez zbytočného premýšľania, načo, prečo, ako, a kôli komu ...
Náš-spoločný-hriech.
Lebo každý myslí len na SEBA!
Nikomu nie je nič dobré, ani nikto.
Každý deň vidím, akí sú ľudia, pod hromadou tých masiek, čo ukazujú na verejnosti, ale doma sú to zjazvené tvory...doma si dovolia, doma si udrú, doma si zanadávajú. Ach, ranené srdcia. Rania ďalej.
Bolíš ma.
Nechcem byť rovnaká, rovnaká, až to trýznilo, ranilo všetky tie dni, prebdené okamihy, no prespaté dialógy, najmenej však stojí to, že to chcem skončiť, aby už navždy existovala len pravda, tu, teraz, a medzi nami. Aby skončili hádky, bláznivé reči skormútených duší, vzájomné ubližovanie, to nie je o hrdosti ... kde je to pravé? Každý to chce. Každý chce byť milovaný. Ale prečo, prečo to nechápeš?
Kiežby jestvovala možnosť, ako vrátiť späť postrácané, ako keď si ju prvýkrát uvidel, a niečo v tebe zmenila, vlastne všetko. Neexistuje nádhernejší pocit. Prečo na to po rokoch zabúdaš? Ona je stále tu, tak ako každý iný človek...k nim si lepší, než k nej. Tvrdíš, že ju miluješ, najviac. Ľudia toho nahovoria. Stratil si svoje srdce, a ani to nevieš.
Bolíš ma, pretože ja si lásku predstavujem inak. Menej hovorím, viacej konám. Ďakujem za všetko, čo prichádza, aj odchádza. Dávam, a odpúšťam zo skutočnej lásky, nie zo slabosti srdca. Verím v nebo, nie v seba. Teším sa z každej chvíle, a neurážam sa kôli spálenému koláču. Bozkávam, objímam, a milujem.
Bolíš ma, ale ty to vieš. Bolíš.
Ži, pre dnešok. A neboľ, P.
