Rozprávala trpkou staroslovienčinou, asi nikto jej nerozumel, ale tak jej bolo dobre, všetky slová, všetky tie. Čo cítila, to vravela. Bez prestania. Kymácala rukou vo vzduchu, akoby chcela vzlietnuť - neposedná (vždy som sa podvedome smiala, ako krásne zakrývala samotu).
Bolo to, ako navždy zmiznúť, sadnúť si na jeden z tých krehkých oblakov jarného počasia, a potom padať, padať, padať ...
Rozprávala až do zmyslov zbavenia, ale akoby to stále nebolo dosť, akoby nikdy nebolo dosť tých slov. Povedaných, premlčaných, všetky tie spráchniveté dni, kedy nerozmýšľala nad ničím, len v upnutých šatách blúdila spomienkami, tam niekde v 70.tych rokoch - zostarla...
Bez nej ... je to zvláštne, ako plynie čas bez nej ...
Zabudla sa, tam na kopci, tam vysoko, s pootvorenými viečkami, rozpletenými vlasmi a prázdnymi dlaňami. Dopisy, pozvánky, šaty, lekcie hudby, nástroje, aj tých pár hlupákov, čo pozatvárala do šuflíkov, a sama sa premenila v púšť. Prišla búrka (ty!) a všetko vzala. Kone, prilby, a jej zbrane, pohodené tam, pri kopytách vraníkov, spachtených dlhoročným cvalom.
Vravela, aj keď mlčala. Hlboký oceán roztrieštených entít jej podpálil zmysly, tak sa opíjala šťastím iných, až skončila tam, kde všetko začalo, sadla si tam, medzi stajne, do parku, do ticha, kde malé deti hladia psov, a staré mamy našich mám sa dívajú do ďaleka, akoby čakajúc na niekoho ... tam, kde sa iní ponáhľajú, a iní umierajú, každý osve, akokeby ani život nebol životom, len prežívaním ... bývala rovnaká ... jedna z davu. Ale čo je iné?
Ranená skutočnosť, že chcela byť za každú cenu odlišná, zdravá od všetkých pochybných zalúdných mršín, čo jej ničili predstavu o správnosti, a kráse vzťahov, lásky, pokoja, čohokoľvek ... že to Tvoje bla-bla-bla (vypovedané iným) mohlo byť v skutočnosti čosi krásne, čosi nepochopiteľné, čo by ju (tvrdý pevný múr nárekov) navždy zlomilo, dojalo.
Áno, vodil si si ju do skalnatých bralí, kde more hučalo, prehučalo hlavne Teba (rečníka), prehučalo myšlienky, odliv všetko zmazal, nemala dôkazy, že jestvoval ... bol si ako tá vlna, čo priniesla letmý dotyk skutočnosti relatívnej pohody a mieru, ale zároveň si za odlivu všetko vzal so sebou, všetko čo dávalo zmysel ... v tých bralách sa potkýnala, stratená, no nie o kamene, ale o tvoje reči siláka, o tvoje vznešené ciele, do ktorých nikdy nezapadala, ani do plánov, ... to bolelo najviac.
Existujú niektoré chvíle - osudové.
A zažiješ ešte mnoho, mnoho iných. Ale už žiadna nebude chutiť, voňať, ani nasakovať Tebou, ako táto. Jedinečná, taká ...
Keď si vyberieš lásku, všetko sa zmení. Vždy.
