Zase som zmeškala Ivu. Ďalší termín znova predraží, ako vždy. Ponúkne mi tú krabičku s vreckovkami, zase kýcham. Zase. Možno dobre, každý si zaslúži pokojné Vianoce. Nabudúce zmeškám náročky. Nepatrný darček, od tichej. Pre ňu. Asi by len zastavila príval tých ťažkých, ťažko znejúcich slov, pozvala ma dnu, nech nemrznem na prahu, a opätovne by mi pripomenula, ako som otravne zarozprávaná. Zvykla si. Aj tá upratovačka od vedľa, vždy tam sedím až kým nezhasnú, a potom sa vydám (na cestu), nikam. Dvíham nohy, kým zametá, prikladám si notes k perám, Iva čaká kým bude vhodná doba. Kým nepominie, kým. Prší. Aj leje. Sneží. Asi tam vždy budem.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Kým som vyšla z chrámu, smiala som sa ako vždy na Marekových vtipoch, na jeho žmurkaní cez premenenie, na Rudových hláškach, bavili sme sa o bežných veciach, o tom ako ocko nadáva keď ma volajú Anež, že niesom, že ma nesmú, že on nedovolí:) Preberali sme život, liturgiu, kone, modriny a škrabance na tvári, áno som to ja-motovilo. Smiali sme sa na divnom prízvuku čo som si ráčila zo Španielska doniesť, okrem iných vecí. Smiali sme sa, a meškali začiatkom, a bolo to fajn. Neviem, je to ako domov. Lepšie.
Neviem, asi by mi nestačil celý vesmír, aby zasýtil ten divný hlad. Ten divný smäd. Svet sa zmenil. Málo túži po úprimných. Život odplával na plutvách veľkej ryby. A kašle.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Znie podivne, i vyzerá. Ako strelka na Mildovom kopyte. Zvláštne voňajúca, nemajúca vlastnú, ostrihaná.
Podvolila sa ? Trochu áno. Trochu. Všetko predsa raz povolí, ako kožené topánky. Sťahujeme sa. A potom keď tam budem, bude sa volať Taiga. A Ryuuji. Bude môj, a ona moja. Ako všetko.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Celý môj človek je tak divne (s)pokojný. Unavený, ale je. Trochu drzý. Občas až na kosť. Zapatlaná do seba. Objavená v Ňom. Námrazou všetkých dní, čo sa začali diať veci. Čudesné, také. Taká som bola, v čestnosti. (Ne)robila som rozdiely v namáhaní sa, alebo ? (Ne)protirečila som, nie ? A čo pretláčanie ? Zlámaná pravačka. Boľavé koleno. Vybitý zub, zatvorené oči. Bezvládna hýbala svetom, a kričala že všetko dosiahne vlastným úsilím. Dobití. Takto sa vracajú križiaci z križovatiek, dámy z večierkov, a Dávid napísal svoj žalm, v tých najkrajších šatách čo mal...
Zlyhanie ako šanca. Korene v Malajzii. Svet, čo ešte len stvorím.
Je krásna. Som rada. Možno niesom blondína, ako ona, ale mám jej oči. A možno ani niesom tak nelogická, ved ani ona nebývala, možno preto som sa v nej našla. Malá a vystrašená vzrastom aj srdcom, sebecká, ale pritom tak skutočná. Aisaka. Súhvezdie tygra. Bláboly nás nerozumných :)
