Búrlivák vietor sa mi oprel do kolien, a prinútil ma zhlboka sa nadýchnuť skoro letnej oblohy, vzlietnuť spolu s nedočkavou kaňou, naháňajúc na smrť vystrašenú myšku uprostred trávnatej púšte mojej krajiny. Sladkého ničnerobenia. Rozbehla som sa pomedzi zelené klásky, pomedzi nahromadené krtince a vyrušila tak hmyzstvo, ktoré si mohlo nohy i tykadlá polámať pred mojimi rozletenými dlaňami. Zavrela som oči a skočila ...
Ako som tak pohľadom prebehla po čistinke, nikde nikoho. Len ja a ... ja. Na listoch sa mihalo moje vzrušenie. Sebaisto som vykročila k jednému brečtanu a predtým ako som z neho zotrela mihotavú kvapku rosy, uvedomila som si, ako sa na mňa usmievaš. Nedíval si sa na mňa tak ukrutne ako vždy ked riešiš naše životy, ale ako tajný pozorovateľ mojej púte. Bola som paňou tej lúky, možno preto že tam nebolo nič čo by ťa mohlo zaujímať, alebo čo by si chcel neskonale vlastniť, dokonca ani ja, a možno preto že som ju ovládla prvá, svojím pohladením a nehou, strácala som sa v tej nádhere, a ty si tam stál, a prosebne si sa vkrádal do mojich útrob, ako nedbalý zlodej. Rozhodla som sa odolať tomu, byť k tebe milá, aby som náhodou nenalomila ten svoj krehký svet, alebo snád teba. Je mi to jedno asi tak, ako je jedno koleso na fúriku. A tak ma nadnieslo more oblačnosti, a vzalo ma daleko od všetkého toho "nášho". Aj od teba.
"Dívčina krásná, anděl padlý, co amarant na jaro svadlý, v uběhlých lících krásy spějí, hodina jenž jí všecko vzala, ta v ústa, zraky, čelo její, púvabný žal i smutek psala. Myšlenka jenž myšlenkou umírá."
Vlnila som sa na vlnkách Tichého oceánu, a priala si smiať sa až naveky. S dôvodom, bez dôvodu. No nechala som sa len unášať späť domov, späť k tomu "nášmu" ...
