Len ustrnul na prahu dverí, ako som sa naňho dívala, oči vyočil, načiahol sa za mnou, a zatváril sa akoby ma šiel rovno zjesť, možno preto som sa vydesila, ako vtedy ešte ako malá, zlyhala som pravidelne, ako nepodarok, naivne som sa desila že ma takú neporiadnu, zlú a nevychovanú otec nechá stáť, tam priamo na prahu dverí, s malým kufríčkom v ruke.
Plakala som, tam, na schodoch, kým neotvoril a nepripomenul mi "takto to nepôjde malá!" J. mi veľmi pripomínal otca. Ako sa ku mne nahýnal, rozhodla som sa ufujazdiť, no behom sekundy mi ešte pevnejšie zatiahol opasok kabáta, čím mi temer vybil dych, a tak bez zbytočného premýšľania a kašľajúc na nepravidelné dýchanie pravého pľúca, som vzala nohy aj odvahu na plecia a dolu schodišťom som priam skákala, nie bežala.
Aby sa nepovedalo že to niesom ja, ešte som si pre istotu stihla tak akosi vykĺbiť bedrový kĺb, tak, akosi, to prasklo, šklblo. Kňučiac som krivkala ulicou, uvedomujúc si a nadávajúc, že som zase z koniny urobila tragédiu, ako sa na mňa patrí.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Naštartovala som auto, tresla dverami, až sneh odletel na meter, nevládala som stisnúť spojku, ani sa sústrediť, ani dýchať, všetko ma tak zvláštne bolelo, stále som cítila jeho ruky, kňučala som kôli tej nohe. Ale vlastne som bola vďačná. Znamená to, že na mňa treba tvrdo? Znelo to desivo, desivo aj na takého, ako som ja. Možno, možno som k tomu bola len vychovaná. Možno otec bol ten, kto ma tomu učil, zároveň s tým, ako nikomu neveriť, ako byť nezlomná a tvrdá, no zároveň verná tradíciám tradična. Nenávidela som to. Nikdy som ho nepočúvala, ale nalepilo sa toho na mňa až až. A viem, vidím. Mal v mnohých veciach pravdu. Teraz tá pravda štípe, bolí, a stále ma kope do zadku ...
Viem, bude dobre ...
