„Nevadí mi žiť v mužskom svete, pokiaľ v ňom môžem byť ženou“ (Marilyn Monroe)
Odkedy stojí svet, ženy boli svojím spôsobom podriadené mužom, nemyslím priamo v zmysle otrokárstva, ale odjakživa tomu bolo tak, že muž bol hlavou rodiny, a žena jeho pomocnicou. Muž sa staral o živobytie, žena o deti, o domácnosť. Muž staval dom, žena domov. Môj osobný názor je, že v dnešnej dobe sa to akosi vymenilo. Nástupom feminizmu, to aký mal prínos, ale aj aké boli jeho úskalia, postupnou emancipáciou a osamostatnením sa žien, obrovskou túžbou vyrovnať sa mužom...pod rúškom všetkých týchto aktivít a snáh sa akoby pozabudlo na to, čo robí ženu ženou, a ako veľa môžeme svojou ženskou podstatou ponúknuť opačnému pohlaviu.
Dievčatá sú už odmala väčšinou vedené k tomu, byť ženou, byť matkou. Hráme sa s bábikami, tlačíme kočiare, hráme sa na gazdinky, upratujeme porozhadzované hračky, parádime sa, a odmala vieme, že je neslušné kričať, alebo biť sa. Z počutia viem, že mnoho žien, či dievčat, má pomýlený názor, že takáto výchova z nás urobí len nič nerobiace princezné, ktoré vsádzajú na krásu, a sú už navždy podriadené rozhodnutiam mužov, a ich celkovej nadvláde.
„Priraďovanie k mužskému alebo ženskému rodu sa odohráva prostredníctvom spôsobu komunikácie, hodnotenia, oblečenia, výberom hier a hračiek. Rozhodnutie bábika alebo autíčko nevyplýva z biologického pohlavia dieťaťa, ale zo spoločenského hodnotenia hračky ako vhodnej či nevhodnej, dievčenskej či chlapčenskej. Ak sa ako rodičia rozhodneme pre narušenie striktného rozdelenia hračiek a dáme napríklad chlapčekovi bábiku, uvedomujeme si, že svojím rozhodnutím narúšame konvencie, a je viac než pravdepodobné, že reakcie na chlapčeka hrajúceho sa s bábikou budú iné než na dievčatko, iné budú zrejme aj inštrukcie ako s bábikou zaobchádzať. Chlapčeka s bábikou v náručí sa zväčša nikto neponáhľa upozorniť, ako má „bábätko“ pestovať, ani ho hneď nenazvú oteckom. Okolie sa nezvykne nadchýnať jeho „vrodeným otcovským pudom“. Naopak, pri hre dievčatka s bábikou zvyknú pokyny a ocenenia smerovať k jej jednoznačne predpokladanému budúcemu materstvu.“ (Belottiová in: Aspekt 1/2000)
Osobne si nemyslím, že matky vedúce svoje dcéry k jemnosti a nežnému vystupovaniu sa snažia vychovať z nich predovšetkým milé krásky neschopné vlastného úsudku, ale snažia sa dať im to, čo robí ženu skutočnou ženou. Odovzdávajú im vlastné múdrosti. Moja mama ma učila byť miernou, aby som v prípade hádky alebo nezhôd svojou výbušnosťou neprilievala olej do ohňa, ale aby som „požiar“ uhasila skôr, ako nám vyhorí dom. Učila ma byť láskavou a nežnou, aby môj muž pocítil, že nežije v jednej domácnosti s ďalším mužom, čo by sa mu rovnal v sile a nadradenosti, ale s niekým, pri kom si môže oddýchnuť, s niekým, pri kom nájde teplo domova. Učila ma, aby som viac počúvala, ako hovorila. Tu je to jadro. Žena sa nerodí ženou, hoci má na to biologické predpoklady, a hoci sa od nej očakáva, že automaticky ženou bude, nie je tomu tak. Žena sa ženou stáva. Postupne. Predstavte si, že zasadíte semienko. Semienko čohokoľvek, čo má tendenciu vyrásť. Polievate ho, staráte sa oň, a čakáte, čo sa bude ďalej diať. Čakáte, čo z neho vyrastie, a či vôbec vyrastie. Až vyklíči, a prinesie vám úrodu, môžete z neho ochutnať. Tak je to aj s človekom. Narodí sa, a postupne sa z neho formuje osobnosť, jedinečná bytosť, či už muž, alebo žena. Z človeka nemožno odkrojiť a ochutnať, ale jeho pravé ja možno spoznať v jeho neskorších činoch, v jeho vystupovaní, v jeho názoroch a postojoch.
„Pôvab úprimnej ženy potešuje muža, a jej rozvaha osviežuje jeho údy, nič nevyváži dobre vychovanú ženu. Ako slnko, čo vychádza svetu na Božej oblohe, tak je krása dobrej ženy ozdobou jej domu.“ (Sir 26, 16-21)
Žena. Múza. Mnoho básnikov opisuje ženu ako čosi bájne, ako bytosť, ktorá sa priam rozplynie, ak sa jej dotknete, taká je vzácna, taká je krehká. Iní ju opisujú ako bytosť, v ktorej sa bije neskrotená divokosť, nespútanosť a živelnosť. Aké je zvláštne prepojenie jemnocitnej „duchovnej“ bytosti s vášnivosťou divošky. Myslím, že je dôležité aby každá žena v sebe objavila tieto dve stránky, a dokázala ich vzájomne prepojiť, zúžitkovať a poskytnúť spoločnosti.
„Ak začne žena vysychať, je pre ňu stále ťažšie prejavovať svoju srdcovú nespútanú povahu. V takom stave majú ženy sny o temnom mužovi, ohrozujú ich zlodeji a násilníci, sú držané ako rukojemníci. Sú to sny žien, ktoré vysychajú, ktoré sa nestarajú o inštinktívnu stránku svojho života, ktoré okrádajú samy seba, odopierajú si tvorivý potenciál a usilovne sa snažia ignorovať volanie starého hlasu. Niekedy ženy zostávajú príliš dlho. Čakajú na to, až budú môcť odísť. Až bude jar. Až skončí leto. Až bude jeseň. V zime sa nikam neodchádza.“ (Estés, 2007)
Ženy sú krásne a jedinečné tvory, ktoré by mali vnášať do sveta plného násilia, zloby, agresivity a egoizmu prvok láskavosti, zmierlivosti, empatie, byť príbytkom pokoja pre rozbúrené hlbiny mužskej duše, byť priateľkami, oporou v núdzi. Ich sila spočíva v slabosti, hoci to vyznieva ako paradox, to je to, čo je pre mužský svet záhadou, a nepochopiteľnou výšinou. Ich šiesty zmysel, intuitívnosť a inteligencia sú zbraňami, ktoré odzbroja každého hnevníka. Nepotrebujeme sa rovnať mužom, ani byť silnejšie, sme úžasné a dostatočne silné také aké sme, v každom ohľade.
