Niektorí neodchádzajú, akoby zabudnuté sťahovavce. Tak sa tvária. Že let sa ich netýka. Že oni/y nevedia. Možno prestanú lietať, tak nadobro, tak nadostač, náročky, aby sa nepovedalo že to kedysi vedeli. Maska. Niektorí sa to nikdy nenaučia, aby si raz nemuseli odvykať.
Sťahovaví odchádzajú, nachádzajú znova to "inam" čo im bolo predurčené ešte pred odletom, neriešia dilemy, ani sa neznepokojujú že je niečo nie na svojom mieste. Držia sa určenej trasy a neobzerajú sa. Sťahovaví robia dobre. Nekomentujú.
Trvalky sa usadia medzi skaly, tam je vždy otupno a chladno, ale nevnímajú ani to, ani iné, ani to dôležité im neprekáža, že kašlú na to. Trvajú. Hoci im slnko už neprináša teplo, (nenašlo ich tam ďaleko za nivou, skalnaté, polomŕtve, vychladnuté sťa mramor) ruky si navzájom ohrievajú dychom úst, rosa ich už nekropí, vlaha ich nevlaží, nič im neprináša radosť. Dokonca ani to bežné, na čom si iní idú od smiechu oči vyočiť, či sa len pousmejú, zachichocú, vydajú tón. Ony nespievajú. Len sú. Aj keď ich už netreba. Aj keď už nevládzu. Sú do posledného výdychu. Také verné, verné svojim.
Niektorí si farbia vlasy, zapichujú piercingy, alebo začnú s hazardnými športmi. Iní sa prepijú až na Prednú horu, predrogujú sa až na Charitu. Iní sa usadia do seba, iní prestanú veriť. Ronia krokodílie. Žobronia. Prestanú jesť. Zadržiavajú dych. Zabijú sa.
Sťahovavým sa nechce odísť, ale vedia kedy je čas. Odzvonilo. Vedia, kedy to treba, to vie málokto. Málokto to chce vedieť. Zabojujú o zmenu, zabojujú o život. Pokoria sa, sú pravdiví, odhalia tvár. Sklonia hlavu, a poďakujú za to "staré", skôr ako začne nové. Oblečú si vrecovinu ak je treba. Stiahnu chvost. Vedia, kedy to musia urobiť. Bolí to. Škriabe to. Uľaví sa. Oslobodí. Zrazu sú na oblohe, a tak voľní. Preto sťahovaví odchádzajú. Lebo keď je čas, treba odísť. Je potrebné, vedieť s tým skončiť. Je potrebné vzlietnuť. Veď, majme sa aspoň trochu radi...
