Zatvorila som oči. Vo vzduchu sa vznášala prímes s vôňou pokosenej trávy, trochu vlhkej ešte od rána, s vôňou dubákov (ktoré zatiaľ nikto nenašiel), vôňou konského dychu, už dlho neumytého vlčiaka, konského trusu a vôňou (skôr pavôňou!) Torysy. Celé sa to vznášalo, a nasakovalo do mojich nových rajtiek, bol to celkom iný svet. Premýšľala som, koľko dní asi tak prehýrim jazdením miesto rozprávania sa s tebou (ja viem, že sa nerozprávame!), koľko pádov ma to bude stáť, koľko rozbitých prilieb, koľko zošúchaných čižiem, nevypratých ponožiek, koľko slintavých bozkov od Milduška ? :)
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Musela som asi vyrásť (dospieť), aby som pochopila, že nikto v živote nie je nahraditeľný. Vlastne som to vždy vedela, ale potrebovala som to zažiť na vlastnej koži. Stálo ma to 20 rokov štúdia vlastného života. Titul ? O niečo múdrejšia, o čosi zraniteľnejšia. Napriek novej skúsenosti čo si mi vlial do života,o nič som sa nezmenila. Stále tá istá (tvrdohlavá!). Sklamala som ťa ?
Keď si ma denne učil nové veci, ktoré som dosiaľ nepoznala, alebo o ktorých som si myslela svoje, trucovala som (ako ja zvyknem), bolo ťažké denne o sebe prijímať stále novú pravdu. Človek spozná vždy sám seba najlepšie cez iného človeka. A ja som spoznávala nás oboch.
Kedy sme boli naozaj šťastní ? Boli to okamihy, ktoré prišli nečakane, nezaslúžene, a nevyžiadane, len tak. Vezmi ma za ruku, možno sa mi bude ľahšie odchádzať ... (paradoxon rozliaty v kolomaž) (David Xola)
Mohla by som sršať tisíckami slov, vravieť až do úplnej nemoty, a zrejme by to nič neznamenalo. Akoby som o ničom nevravela. Milióny slov, a predsa sú akoby nemé. Celé mi to znie ako bolestný ruženec, čo odriekavame pred spánkom, alebo ako strelná modlitba (strelná, nie strelená!), priama a spontánna, bez nádychu. Mohla by som byť smutná, no najsmutnejšie na tom smútku by bolo, že by nič neznamenal. Mohla by som byť šťastná, no ani to by nebolo ono. Už nie. Že ani slzy by neboli skutočné, ani smiech.
Neodpustila by som si možno pár štipľavých poznámok (vieš, že ja zvyknem-vieš že ja musím:). Ale ty by si poznal pravdu, hoci by som sa oháňala miliardou sarkastických metafor. Asi by som sa skryla za stovky iných tvárí a hromadu milosrdných lží, ktoré by som neskôr predsa odvolala. Musel by si prejsť ohňom aj vodou, aby som bola znova tá, ako kedysi. Tá, ktorá verila na zázraky.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Keď som sa prvýkrát pozrela Mildovi do očí, bol to celkom iný svet. Zázrak na štyroch kopytách. Asi som si príliš bezhlavo myslela, že by mi ťa mohol nahradiť, možno to bola len obyčajná trúfalosť. Myslím, že tak akosi vopred som tušila, že sa nemôže na miesto kde si predtým stál ty, postaviť jeden smradľavý kôň, a všetko bude v poriadku. Ale aj napriek tomu som sa do toho vrhla, bez ohľadu na výsledok. Výsledkom bolo síce pár modrín, boľavý zadok, a neschopnosť po zoskočení zo sedla spojiť nohy (:D), ale napriek tomu sa tam vždy rada vraciam. Nebol to svet, ako ten náš, uzavretý, ako bublina ktorú si strážime ako oko v hlave, aby nepraskla, ale je to svet rajtiek, bičíkov, láskania sa, svet kde človek opúšťa svoje bežné záležitosti, a len vdychuje vôňu sena a vypratej košele. Keď som sa druhýkrát pozrela Mildovi do očí, vedela som že odtiaľ už nechcem odísť ...
Nie je to o tom, a nikdy by to nemohlo byť o tom, že som zabudla, alebo že ma to zbavilo spomienok či vtieravých myšlienok na to, "čo ak by...". Na to je život človeka tu na zemi, príliš reálny, príliš ťažký. Vždy som obdivovala hrdinov v rozprávkach, nie preto že princ získal princeznú, alebo že vlkovi rozpárali brucho, ale skôr preto, že tam akosi vždy všetko skončí dobre. V živote ľudí je to celkom odlišné. Možno by bolo potom všetko príliš ľahké, príliš súladné. Možno by sme sa potom nikdy nenaučili obetovať sa pre iných, milovať v dobrom aj zlom (!), vážiť si chvíle (lebo obyčajne rýchlo pominú), a hlavne to, že život tu na zemi je len jeden. Rozprávku si môžete vždy prečítať odznova, no život, ten prežijeme len raz. Verím však, že život (ten v nebi) bude ako tie hviezdy, a Mesiac, tam vysoko...
Keď si to spätne čítam, smejem sa. A premýšľam, že dnes už nechcem vôbec premýšľať. Napadá mi už len to, že hoci zmysel pre vyššie dobro občas stratíme, je potrebné nikdy ho neprestať znova hľadať ...
(starší blog)
