Je čosi, čo vnímam a prežívam už dlhú dobu, od nepamäti. No som známa tým že sa mi ťažko objasňujú vlastné pocity, kým do pocitov druhých sa rozumiem ako divá, to som ja.
Zase raz som sa pristihla ako mi ústa melú, hoci aj vtedy keď to nie je potrebné, mudrujem a ó ako rada. Zvyknem hovoriť veľa vecí, až ma z toho jazyk bolí a z času na čas (pomerne dosť často) aj srdce. Sú chvíle, ktoré ma donútia stíchnuť. Hlavne, ak počujem:
"Anež, aká si silná, aj ja by som chcel...ako to robíš? Anež, obdivujem ťa, Anež ..."
Je to, akoby mi tie slová dávali facku, a hneď dvojitú. Kedysi som sa smiala, ako ľudia túžia po tom, aby im niekto vložil riešenie (hotové, to najlepšie) priamo do rúk, a čoby, aby im ho rovno aplikoval do ich životnej situácie. Aby si len posedeli, a dívali sa ako veci pekne bežia, ako diváci v kine, s popcornom a rozliatou Colou na nohaviciach, ústa otvorené...haló ľudia! To beží Váš život! Váš, ale aj ten môj ...
Niekdajšia Kuzmiakovská teória - problémy odídu, ak ich odignorujeme. Teraz by som sa za také slová hnala kade ľahšie. Základka, stredná, a potom výška, a mňa často vnímali ako niekoho, kto je veľký, silný a vie všetko zdolať. V skutočnosti som bola jednou z nich. Ba ešte viac zranenou. Každý z nás si to v sebe nesie. Bolesti, zranenia, nepochopenia, smútky, či už z detstva, z rodiny, zo vzťahov... Ja sama som bola tou, ktorá sa kedysi premenila v múr. Nebotyčný. Ukrývala som sa v jaskyni, temnej a plnej starých i nových bolestí, plnej mňa. Navonok som pôsobila ako usmiaty kučeravý komediant, vždy plná elánu, šťastná to pubertiačka. Houby. Ľudia si ma spájali s bezstarostnosťou, bola som tá za ktorou chodili, ktorej sa zdôverovali, pri ktorej sa vyrozprávali, pri ktorej plakali. A ja som bola tá, ktorá riešila ich problémy, nevidiac vlastné. Často to robíme. Zo strachu, čo nájdeme za stenou nášho JA, sa uchyľujeme k čomukoľvek, len aby sme si nemuseli sadnúť sami so sebou, a uvidieť sa v pravde. Tvoríme si bariéry, ktoré sa potom zväčšujú, a bolia nás ešte viac. Sú to Babylonské veže ktoré sa dotýkajú každej oblasti nášho života. V mojom prípade to malo dopad na moje vzťahy. Nikoho som nevpustila ďalej, než pred hradby mojej pevnosti. V srdci mi rástla s každým sklamaním, tehla na tehlu, slza za slzou, jej základy obrastené tŕním. Každý z nás pozná ten pocit, keď už nevládze. Niekedy je veľmi ťažké pozrieť sa do seba, a priznať si svoje zranenia. Zranenia obyčajne korenia kdesi v srdci, zraňujú nás, ale aj ľudí okolo nás. Nesieme si ich v sebe, sú ako choroba. Zranené srdce, raní to ďalšie. Je ťažké pozrieť sa do minulosti. Poznáte to. Dievčatá, stačí oprášiť starý denník, pustiť si River flows in you, a ochvíľu je megadepka na svete...
Mne osobne trvalo veľmi dlho, kým som sa dostala do fázy, v ktorej som dnes. Začiatok bol, že som neostala sedieť. Postavila som sa, aj keď to bolelo, škrípalo, dusilo ma. No svoje bariéry som postupne nazvala pravými menami. Moje zranenia som vypustila von, už ich nedržím v sebe. Tá cesta bola tŕnistá, také moje slzavé údolie, ale ovocie tejto cesty chutí skvele. Moje stavby sa postupne rozpadajú, menia sa v ruiny. Začať nebolo ľahké, a ani nikdy nebude, no každý začiatok znamená krok vpred, a každý ďalší a ďalší krok znamená že ste ďalej. Viete, môžete byť najlepší psychológ na svete, no čo z toho ked sám si nepomôžete? Radila som iným, no sama som bola pokrytcom. Môžete dávať skvelé rady, no pokiaľ podľa toho čo hovoríte či píšete aj sami nežijete, Vaše rady sú ničím. A tak som začala žiť v pravde. Pravda bolí, ale oslobodzuje.
Zranenia boli, a vždy budú. Svet je plný ubolených duší. A je aj veľa takých, čo vám za pár eur radi "pomôžu". No zmenu musíte chcieť predovšetkým VY sami. Vaše telo, Vaša duša, Vaše srdce je záhradou, o ktorú sa musíte starať. Prídu situácie, ktoré Vaše kvety a plody pošliapu, alebo Vám otrhajú listy a zašpinia trávnik. Ale ak sa vopred vzdáte a podvolíte sa, prispejete k tejto skaze. Je to v každom z nás - sila, vôľa postaviť sa, a čeliť. Viem že veľakrát máme sklon k tomu povedať si - to sa nedá, je to ťažké, dnes s tým ešte nechcem začať, odložím to...prešla som tým.
Ale začnite práve dnes! Prajem Vám, aby ste našli tú chvíľu, kedy sa smelo pozriete každej bolesti, prekážke, problému do očí, a poviete - nevzdám sa! Možno výsledky neprídu hneď, ale oni prídu. Dôležité je začať.
Želám Vám veľa odvahy a sily objaviť v sebe bojovníka, ktorým STE! :)
