On si varí čaj, ona sa varí v ňom. On prešiel detektorom lží, ona zapíja prášky. On, ach, on ...
Nič len, počúvať len melancholické skladby romantických žblábotov, že vraj skladateľova depresia, mám ju napočúvanú snáď miliónkrát - bez účinkov, iba ak vedľajších, bez odoziev.
V náručí teplých machorastov, tam na útesoch tupých skál, sme zaspali, spolu, no každý inde, zabudli, no každý na čosi vlastné.
Pohľad ála eskimák, zmrazí, ukľudní, že zmierená je se vším všudy, s krátkosťou výletu, že divnota je už navždy divná, a že tam, v kúte izby, už bude vždy zima a pusto.
Spláchnutá slušnosť nám velí, ako dotyky po všetky tie dni, kedy zmravenčená, plná slepej dôvery, túlila som sa k tebe, v snahách, v úpätiach brala, skrytá, nahá ...
Triliónkrát viac blažených stúh, čo zapletal si mi do vlasov, strácal si sa rukami v nich, ako ja v tých bláznivo rozpustilých, srdca tvojho krýh.
Blázonko, si pristarý na moje reči školáčky, aspoň raz nebuď vážny. Skús zaspať, sniť, na mojich kolenách uspávanky...
V tej burine rozbúrených pýrov a hluchaviek, čo nám sfarbili sny, rozpútala sa vojna my - proti nám.
Tvoje oči, tvoje vlasy - privoniam si k iným významom, znova sa ti bezhlavo upíšem, ty môj počarbaný hárok rýmov.
... a ešte stále ťa budem nedobrovoľne milovať, ako vtedy, prvýkrát ...
(z časov dávno opustených, akoby už ani neboli, a ani niesú. Ale je fajn zaspomínať si, teraz keď už nič z toho nebolí. Tie riadky sú fajn ;)
