Tak toto je tá nádej. Tá hlúpa a naivná. Keď z nej dostaneš, chceš zakaždým viac. Ak ju nemáš, túžiš aspoň po malom kúsku z nej. Tvoja duša však zakaždým ostane skormútená a studená. Nikdy nebudeš spokojná. Nie tak naozaj. Tak je to. Facka letí vzduchom, a doletí presne tam, kde sa rozliala eufória nad znovuobjavením. Potom ochorieš na flegmatizmus. Kým sa znova nerozsvieti. V tebe.
Tak som to cítila. Že je to jedno. Že v tomto prípade to lepšie nebude. Ani iné. Že stále budeš niečo čakať, lenže to nepríde. Dlho to nepríde. Nie, už nikdy. Nikdy. Tak sme sa to naučili.
Že musela prísť chvíľa, keď padneš na kolená a prestaneš to chcieť. Vtedy pochopíš, že to muselo prísť. Aj tie slzy, čo za to nikdy nestáli. Aj ten krik čo ťa pripravil na dva dni o hlasivky. Aj tie ťažké noci. Že ťa to učinilo silnejšou. A kde bol tvoj Boh ? Tak ako vždy, tak ako aj dnes, tu, pri tebe. On je tá pravda, ktorú si vždy chcela počuť. Tá, ktorú ti žiaden človek nikdy nedá. Nikdy. Lebo každý má rád len sám seba, ale On ľúbi teba.
Bolo dôležité to pochopiť. Čo Boh dáva, čo sme nechceli prijať, čomu sme nechceli pochopiť. Svojou slobodou dáva presvedčenie, že nikto nestráca nikoho, pretože nikto nikoho nevlastní. Toto je naozajstná skúsenosť, ktorú dáva každý deň pocítiť. To je to, čo znamená byť slobodný. Mať tú najdôležitejšiu vec na svete, a pritom ju vôbec nevlastniť.
:)
Muchas gracias. Muchas, muchas, muchas. Gracias...gracias.Muchas.
