Môj život. Náhodný splet čmáraníc. Niekoľko bodiek,a výkričík. Krutý a nemilosrdný zmizík...
Často nenachádzam tie správne slová, čo cítim, je niekedy nemožné vyjadriť polopate, ani ručne stručne, tá odpoveď vlastne ani nieje. Si v poriadku, alebo poriadok len predstieraš? Kto ti má uveriť, sama si neveríš. Klameš sa,a ó ako rada, lebo to, to je ľahšie ako zniesť pravdu. Čo je pravda?
Hovoríš: odíď. No čosi v tebe ho prosí aby zostal. Táto hra prestáva mať zmysel. Že vraj dospeláci. Herci svojho vlastného ideálu. Profíci. Klamári. Nelogicky blúdiš poschodiami naskladaných pocitov, niekde tam si ho stratila. Niekedy je ľahšie odísť,viem. Striasť sa nateraz nepotrebného, prenechať zodpovednosť iným, byť bezmocná, to máš najradšej, to je tvoje. To, čo považuješ za nevhodné, odhodíš, spáliš, zakážeš si ... ale tvoj pokoj aj tak nebýva pokojný, hemží sa rozpustenými vlasmi, omáčkami ako ti je to ľúto, nepomenúvaš veci pravými menami, zazlievaš iným, čo robíš sama. Sama sa nevidíš v ružovej. Fuj na teba.
Ak prejdeme k nemu,zase skončíme pri tebe. Snáď nič iné nemá zmysel? Kódex blázna,čo ráta svoje pochybenia. Vždy urobíš chybu, vždy sa sklameš. Ale prečo je to tak?
Naozaj ma nevidíš? A ak by si sa aj díval, čo by si uvidel? Žena? Skôr malé hlúpe dievča, plné horkosti, nemám domov. Iba ak v sebe, usedavo v sebe. Tá, ktorej sa nemôžeš pozrieť do očí, vždy vybočí, ani to neskúšaj, blázon ... zradená svojimi vlastnými, radí ako žiť. Vari môže vták naučiť lietať svoje mládatá, kým sám ešte len chodí? Kde sme to došli ... som rada, že ma nevidíš. Nakoniec aj tento nezmysel možno má zmysel ...
