Bola som. Niesom. Nebudem. Beriem späť, čo som vzala späť. Utrhla som mamkin muškát.
Nenávidím tie hry, radšej neustále kráčam, alebo skáčem, aby nestihli uhryznúť, ale nie, človek si ich akosi aj tak príliš všíma, skôr víťazov, než tích čo prehrali, a zabúda, že žije tu, a v bezpečí, a nie sám, vlastne nikdy nie sám, nikdy nie je sám, tam, na brehoch.
Život je rodená pecka.
Ale áno.
(smiech)
Ešte mi po brade stekajú silné reči, priamo do srdca. Čo má hlava spoločné so srdcom, okrem toho že sú spolu-orgánmi? Patrične nič. Niesú priateľmi. Najradšej by sa navzájom pozabíjali. Tak je to v živote. Nie príliš triezve. Len buď - alebo.
Dráma naberá spád. Spadne.
Tam na brehoch, je aj povzdych celkom iný. Aj oči sú inak farebné, aj smiech, predtým akoby len pod maskou, je tak okúzľujúci, až sa ľudia navzájom nepoznávajú.
Tam na brehoch, tak ako všetko. Zavlažuje, alebo topí. Tam na brehoch, kam som si ľahla, a neželala si viac vstať. Len počúvať ten šuchot skákajúcich labiek malej lastovky, či nevinný lomoz drobného hmyzstva, tráva štekliaca dlane, slnko zhrievajúce unavené viečka, ach ako dobre, neviditeľne, skryto. Tam, na brehoch, tam som sa smiala. Tam na brehoch, tam som bola šťastná...
